Bola som s P. venčiť psa. Ako rozprávala, každým jej slovom som sa cítila viac a viac vďačná za život, ktorý žijem. A hrdá. Lebo je to z časti obrovské šťastie, že som našla super muža a z časti moja zásluha, že som sa vzchopila a zariadila si život podľa svojich predstáv namiesto toho aby som stále iba nariekala. Áno, jasné, všetko je zlé, všetko drahé, plat nízky, manželka pribratá, decko nevychované, všade imigrant, zlá pleť, bozkávajúci sa chalani, drogy ťažko zohnateľné, Ficko a spol, očko na pančuškách, EÚ, páchnucí bezdomovci, plná MHD a zlomený necht. Áno, dá sa sťažovať veľa a stále, priemerný človek fakt nemá núdzu, dá sa nadávať na všetkých, výber je ozaj široký, dá sa nájsť v čomkoľvek chyba (len nie v sebe preboha!), dá sa obviňovať a dokonca veľmi jednoducho sa dá neznášať svoj život. Alebo aj nie. Treba si vedieť vybrať.
Bola som s M. na pive. Každým jeho slovom som si uvedomovala, že táto debata bude o sťažovaní si. A tiež som si uvedomovala, že človek si môže hocijak vybrať a môže sa snažiť usporiadať si život a mať sa svetovo, ale i tak sú veci, ktoré neovplyvníte. Cítiť sa ako jediný poctivý človek na škole, pozerať sa ako tvoji spolužiaci opisujú ťaháky a získavajú lepšie hodnotenie ako ty, počúvať ako strašne túto školu neznášajú a ako ich to nebaví a ako sú to pičoviny ale veď mamka ich donútila tak čo, rozprávať sa s ľuďmi a cítiť sa ako na strednej, a vedieť, že si ako-tak dobrý ale nemáš priestor to dokázať. Neovplyvníš, že máš profesora, ktorý na teba kašle, ktorý je posmešný, nespravodlivý, ktorý kričí, ktorý očakáva, že budeš dopredu vedieť to, čo ťa má naučiť.
(Slečna vy nevidíte, že vám to nereaguje správne?
Nie, veď to vidím a robím prvýkrát v žvote.
Ale aj tak by ste to predsa mali vedieť, šup, vyliať to a začať odznova.
Ok, a kde som asi mohla spraviť chybu, keď som išla podľa postupu?
Slečnaa to by ste predsa mali vedieť.)
Je nanič keď ma niečo zaujíma ale nemám to s kým prebrať, pretože z vyučujúceho tiahne tak, že by som sa v jeho prítomnosti natrundžala. Taktiež dosť naserie keď dospelých ľudí treba učiť, že prednáška nie je to isté ako posedenie s kamoškou pri káve, a 2 hodiny nahlas a dokola rozoberať čo mu ona napísala a čo jej on napísal, to proste nie je ok. Ďalej naštve keď ti baba 5 hodín fanaticky rozpráva čo jej povedal pán farár a čo rehoľná sestra a čo duchovný guru a podobne, zatiaľ čo ty iba potrebuješ pomôcť pridržať horúcu aparatúru a potom sa v kľude učiť. Potom sa teda ideš učiť do knižnice, kde je nonstop zapnutý televízor (a skoro vždy vychytáš práve rodinné prípady na markíze) a niekoľko zanietených debatných krúžkov, ktoré sa nerozprávajú ale hučia a ručia ako dobytok. Áno, viem, že som sa asi narodila ako starý človek do mladého tela a preto neviem pochopiť aktuálny svet, ale sú podľa mňa základy slušnosti a dobrých mravov, ktoré by sme mali ovládať už od škôlky a nie sa ich učiť na inžinierskom.
Bola som v noci v posteli, nevedela zaspať a scrollovala insta. Kto mi prosím vysvetlí tú veľkú záplavu body positive báb, ktoré sa tešia, že majú 200 a viac kíl? Tomu fakt nerozumiem. Snažím sa do toho vžiť ale nejde mi to. Takže...som dievča..som morbídne obézna ale nepociťujem to ako niečo nesprávne, cítim sa dobre a sebavedomo...nadávam na spoločnosť, že je povrchná a príliš sa zaoberá zovňajškom...a preto dávam každý deň fotku svojho tela a nezaoberám sa ničím iným iba tým, že mám super telo a správne by bolo aby každý uznal, že je super...a ak to neuzná tak aha aha aha aká skazená spoločnosť. Ľudia, toto fakt nie je hejt a ani sťažovanie si, že medzi random fotkami už nič iné nevidím, iba úvaha či sa mám hanbiť za svoju váhu pod 50, a úprimná prosba o vysvetlenie, ak by náhodou niekto vedel.
Myslela som si, že som si dobre vybrala. V poslednom čase ma prepadáva pocit, že som zlyhala. Nechcela som si sťažovať ale aj tak si každý deň zafrflem. Alebo z labáku vybehnem s plačom a vzdávam sa. Som zo seba sklamaná, lebo sa nechávam rozhodiť cudzími ľuďmi, ktorých by som mala mať v pičke. Ale namiesto toho tam mám jeho 4 prsty (občas skoro celú ruku) a tých cudzích ľudí som si pripustila až k srdcu, dovolím im aby mi hlboko a nezvratne mrzačili dušu aj mozog. Vzdychám nad ľudskou tupotou, ignoranciou, bezohľadnosťou a tak veľmi sa tým zožieram, až cítim ako mi odumierajú nervové vlákienka a stávam sa jednou z nich. A to je fajn, som rada. Tento druh depky som už párkrát v živote mala. Nie je to nič vážne, človek iba sedí a chce mať IQ o 20-30 čísel nižšie, chce nevedieť riešiť integrály, nevŕtať sa vo veciach až tak hlboko, neanalyzovať každú sekundu, nebyť tak citlivý a neplakať za každú boľavú labku a smutné dieťa. Blbé je, že si nepamätám/neviem ako som sa doteraz z tohto rozcítenia dostávala.
Asi
už
ozaj
osprostievam.
Hurá.
Blog
Komentuj
7 komentov k blogu
4
5
Preqapili ma len 2 veci: fakt sa ti do piči zmestí celá ruka? A fakt máte v knižnici zapnutú TV?
6
@antifunebracka áno a áno
ale súčasný priateľ má fakt veľké ruky, takže sa to zatiaľ ozaj len niekedy podarí
ale súčasný priateľ má fakt veľké ruky, takže sa to zatiaľ ozaj len niekedy podarí
7
Wow. Úprimne ma to fascinuje Mám toľko otázok, ale nechcem byť impertinentný. Nebolí?
Napíš svoj komentár
stotožňujem sa s týmto čo si napísala do takej miery, až mi to je divné.
(a telka v knižnici??! to vážne?)