Tento vzťah na počiatku nebol ani vzťahom a už vôbec nie tým pravým. Mala som 17, bola som poznačená mojou mamou a predchádzajúcimi vzťahmi, trpela som viacerými osobnostnými vadami, ktoré som ešte ani nevedela pomenovať, nevedela som čo kde a kedy chcem, mala som ofinu, svoje lieky som užívala iba veľmi nepravidelne a stretla som jeho. Nebol žiadny reálny dôvod nato, aby som ho oslovila ale spravila som to lebo som vedela, že musím. Vtedy som ešte vôbec nevnímala nejakú príťažlivosť, nepáčil sa mi, ani som od neho nič nechcela, nerozmýšľala som, v hlave mi išlo dokola, že musím nadviazať akékoľvek spojenie. Rozprávali sme sa, prvýkrát. A potom ešte párkrát. Trochu. Potom sme si dohodli stretnutie a rozprávali sme veľa. Vtedy sa mi už páčil. A potom sme sa aj dlho nerozprávali. Stále som sa rozchádzala a schádzala s M. a akosi som nevedela čo ďalej.
Chodievala som k nemu po tme, s fľašou vína a mávali sme šialený sex, okolo ktorého sa postupne začal točiť celý môj svet. Odsunula som školu aj ľudí aj reálne vzťahy a menila som svoje plány podľa toho, ako sa jemu uvoľnilo miesto v posteli. Toto obdobie bolo moc fajn. Veľmi jednoduché, prirodzené a nenáročné. Príjemná zmena oproti M. a komplikovaným výkrikom puberty. Nechcela som nič viac ako zapáliť si pri jeho okne a mať pekný výhľad a bola som presvedčená, že ani on nič iné nechce a preto boli práve tieto chvíle prvá vec, na ktorej mi nezáležalo. Nesnažila som sa, nestresovala som, nepremýšľala som čo robiť aby som to nepokazila, nebola som čo ak a čo keby, neklamala som, nepretvarovala som sa, vždy som spravila a povedala presne to, čo mi napadlo a bolo mi jedno aký to bude mať dopad. Fungovalo to ale nie nadlho, pretože čoraz častejšie sme súlož skracovali a rozhovory predlžovali a z pôvodného koľko krát si sa vlastne spravila sme prešli k pocitom a k láske a otázkam, či ostanem aj spať a spoločné noci sa menili na spoločné rána a potom spoločné dni.
A všetko by to bolo super, keby nás stále nedobiehala minulosť a keby do mňa M. nerýpal otázkami čo ak. Rozišli sme sa. Príde mi to tak vzdialené a nereálne akoby to ani nebol môj život. Keď na to spomínam, necítim to, iba to vidím, ako film, ako pokazenú pásku, ktorá stále ide dokola, vidím sa ako večer po škole čakám, držím ťažkú tašku s učebnicami a plášťom, vidím ho vystupovať z električky a má na tvári taký výraz, že sa pritom vždy rozplačem, neviem, čo sme si povedali, je to nemý film, a zase od začiatku. Nespomínam si, čo som potom robila, kam som išla, vôbec nič. Viem, že nasledovalo najhoršieho a najdivnejšieho pol roka môjho života, ktorý mi tou dobou ale nepatril. Bola som moje telo a niečia iná duša, ktorá iba po nociach plakala, nespala, veľa fetovala a nič z toho nemala, prestala chodiť do školy a stratila všetok záujem o čokoľvek. Long story short, dali sme sa znovu dokopy.
Odtiaľ si veci pamätám zreteľne. Ako som sa bála ho predstaviť doma a teraz ho celá moja rodina zbožňuje. Ako som sa ostýchala mať neoholené nohy. Ako ma objíma a drží a všetko je ok, nemám sa o čom hádať, nemám kde robiť ústupky, dni mi plynú hladko a ľahko, naplnené láskou, bez komplikácií. Pamätám si, že je tu vždy keď potrebujem podporiť, utešiť, kúpiť čokoládu. Viem ako mu chutí keď navarím, viem ako sa teším keď vyperie a vyvesí prádlo. Pamätám si ako sa každý deň budím a odľahne mi, že to nebol iba sen, že ja Verona depka, ja naozaj žijem takto krásny život po boku môjho pravého osudového muža a pravidelne od smiechu plačem dúhu a grckám srdiečka a modlím sa sama k sebe, nech už to fakt nepokazím.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
v čase môjho temna som si tam raz zapísala 2 úryvky z tvojich blogov.
a momentálne som veľmi potešená, že som si od teba mohla prečítať niečo takéto a že to, čo mám zapísané, už nie je aktuálne : )
držím palce!