Vždy, vždy, vždy...vždy, odkedy si pamätám, že som rozmýšľala nad svojimi budúcimi deťmi (čo som asi ako každé dievčatko začala približne v piatich rokoch), no proste odjakživa som všade, v škole, doma, vonku, na návštevách, na námestí; vravela, že ja budem mať s mojimi deťmi kamarátsky vzťah. Žiadne „vypni ten televízor“, „vypadni spať“, „vráť sa pred polnocou“ z mojich úst počuť nebudú. Hm, teraz to vidím a chápem trošku inak (a tým trošku myslím úplne), viem, že všetky tie zákazy mali a stále majú svoj zmysel.
Ale tiež som zmenila názor na kamarátsky vzťah dieťa- rodič. Svojim deťom som taký chcela dopriať, lebo som taký doma nenašla. Nesťažujem sa – moji rodičia ma milujú celým srdcom, ale poznáte to – z detstva a dospievania si v dospelosti budem pamätať aj všetky tie otcove „nie“, „nikam ťa nepustím, si ešte mladá“ a podobne. Takže asi od takých desiatich rokoch som túžila mať rodiča – kamaráta.
A verte, či nie; moja túžba sa splnila. A už dobre viem, že ten, kto povedal „daj pozor, čo si želáš“, sakra dobre vedel, o čom hovorí...
...asi pred takými dvomi rokmi, čiže v mojich štrnástich som sa s ocom veľmi zblížila. Možno sa tomu budete smiať, ale zblížila nás Ordinácia. Normálny seriál Ordinácia v ružovej záhrade(týmto nechcem seriálu robiť reklamu, len rada píšem fakty). Začali sme ho spolu pozerať, len ja a on, rozvalení na gauči, cez reklamy (stále dlhšie a dlhšie) sme viedli dialógy (stále dlhšie a dlhšie). Zblížili sme sa natoľko, že má otec pocit, že je môj naozajstný kamarát. Taký, ktorý si pri pive vypočuje jeho problémy, potľapká po pleci s naučenou frázou „bude dobre“ a sileným úsmevom a taký, ktorý keď prekročí prah svojho domu, zabudne na otcove problémy a bude sa venovať tým svojim.
Ale ja som jeho dcéra, nie kamarát! Ak doteraz nechápete, prečo mi prekáža toľká otcova pozornosť, teraz sa vám to vyjasní. Medzi mojou mamou a otcom to nie je dvakrát ružové. Už sú vo fáze „neoplatí sa mi s tebou hádať, ty krava – budem na teba za všetko kričať, ty debil“, čo je ešte horšie ako keď sa hádali. Teraz je medzi nimi cítiť nenávisť. Teda ja ju tam vnímam dosť citeľne. No tak si skúste predstaviť aké ťažké je žiť v takomto prostredí a nie ešte počúvať ako otcovi lezie mama na nervy, lebo spravila hento alebo neurobila toto. A že ako maminu vytáča otec. So všetkým.
Ešte pred dvomi dňami som bola rozhodnutá v prípade rozvodu – ktorý už očakávam v blízkej budúcnosti (a tak to bude zrejme lepšie) – bývať s otcom. Dnes, asi pred polhodinou to už bola mama. A keby sa mám rozhodnúť dnes, idem bývať k starkému. Normálne, bez srandy, starkého milujem asi najviac z rodiny, chcela by som žiť s ním. Býva v rovnakom meste ako ja, čiže by boli vybavené aj veci ako škola a kamaráti. Lenže problém je aj to, že starký už má osemdesiatdva rokov. Je úplne úžasný, dennodenne chodí na vinicu, stará sa, okopáva (!!!)...ale kde mám záruku, že by ešte žil kým skončím strednú? A to v septembri nastupujem len do druhého ročníka.
Nepáči sa mi, že musím riešiť problémy svojich rodičov. Nech na to majú svojich kamarátov. Ja to nechcem počúvať. Oboch ich mám rada, veď mi dali život, ktorý milujem! Ale sú veci, ktoré ja svojim rodičom nikdy nepoviem, tak prečo mi oni ešte viac sťažujú rodinný život? A to robí s veľkou obľubou hlavne otec. Asi si myslí, že mám z toho radosť. No nemám. Ale čo mu mám povedať „oci, sorry, ale drž hubu“?
...a možno som si to všetko len prikrášlila, vidím to úplne inak, neobjektívne. Možno sa len rada hrám na trpiteľku, ktorá však všetko zvláda ľavou – zadnou a preto by ju za to mali všetci patrične milovať a obdivovať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár