Kto ju nemá? Neklamme sa. Keby sme neboli posadnutí ľuďmi aspoň chvíľu, neboli by sme takýto....
Stalo sa mi, že som spoznala zopár báb. Nielen z mojej triedy. A veľmi sa mi páčilo, ako sa obliekajú, ako sa správajú. Aké som si myslela, že sú. Túžila som byť ako ony. Túžila som napodobniť ich štýl tak, aby sa ich to nedotklo.
A robila som to. Následne som si od nich vyslúžila pochvalu, že vyzerám dobre, alebo že sa im páčia moje nohavice, moje tričko... A následne, keď som bola obďaleč ale tvárou k nim, schytala som nepekný pohľad a zopár slov ktoré nemohli byť milé, chválne.
Proste som sa k nim chcela dostať, pretože ma zaujali. Nie tým, aké boli, ale aké som si myslela, že sú. Pretože už som ich posúdila. Strávila som s nimi chvíľu, ale zistila som, že náplňou ich života je vedieť čo najviac o druhých a šíriť to ďalej. Myslela som si: ohováranie? Nevadí. Keď ich to baví, pridám sa... Lenže prestalo ma to baviť. Nerozumela som si s nimi.
Potom som si všimla niečo nové. Každá baba mala kamarátku, s ktorou si výborne rozumela, s ktorou sa stále smiala a chodili spolu na nákupy. A takú som ja nemala. Vlastne som bola dosť outsider. Nevedela som komunikovať s ľuďmi a mala som problémy sa vyjadrovať. Nie, nemám žiadnu poruchu. Teda možno áno, nejakú psychickú. Mám to od detstva, asi ma ovplyvnilo správanie sa môjho otca. Ani o tom nevie. Zo školy som chodila vždy tak psychicky zničená a nešťastná...
Túžila som po najlepšej kamarátke. Áno, Boh mi ju po dlhom čase dal. Lenže tam bol problém. Pre mňa to znamenalo niečo iné, ako pre ňu. Ona proste so mnou bola rada. Bola chápava a neuveriteľne vtipná. S nikým som sa tak nenasmiala a som jej za ten čas veľmi vďačná. Zoznámila ma s Bohom. Viete, bolo to so mnou tak, že rada som sa tvárila, že som veriaca, ale nikdy som skutočne neverila, skutočne Boha necítila. Ani som o ňom moc nepočula, takže som nevedela, čo všetko dokáže. No ale bol tu háčik. Pre mňa to malo byť iné. Mala som byť pre ňu tá, s ktorou jej je najlepšie, s ktorou chce byť stále. Chcela som ju mať pre seba. Nechcela som sa o ňu deliť. Hnevala som sa, keď chodievala von s inými ľuďmi a bavila sa. Bola som sebecká. Nevedela som jej dať slobodu, nevedela som milovať.
Viete, stále som niečo chcela. Najlepšie niečo, čo som nemohla mať. Alebo niečo úplne absurdné, proste byť niekým iným. Neobjavovala som svoje krásy, krásy Boha, nemala som rada to, čo mám, nevážila som si život. Rozmýšľala som nad samovraždou. rozmýšľala som, aké by to bolo....či by som niekomu chýbala. Môžem vám povedať, že taká, aká som bola, by som veľa ľuďom nechýbala. Bola som povrchná, keď som chcela zaujať ľudí, ktorí vyzerali dobre a bavili sa. Chcela som byť ako ľudia, čo vychutnávali život, všetky chvíle a boli plní energie. Boli proste krásní.
Stále sa túžim meniť, ale teraz túžim objavovať svoju krásu. Zistila som, že aj ja som krásna. A že som sa dívala na druhých vždy inak, ako na seba. Raz som sa pozrela na seba tak, ako na druhých, neviem prečo, proste som si všimla na sebe niečo iné...Zmenu. Na sebe som videla len nedokonalosti a pozerala som sa len nato, čo mi vadilo, čo by som mala skryť, kde mám rozmazaný make-up...Na druhých bol môj pohľad takýto: ona má pekné vlasy. On je tak vtipný. Ona vždy tak pekne poradí...Proste niečo, čo som si na sebe nikdy nevšímala, som si teraz všimla. A bolo to krásne. Videla som na sbe veľa úžasných vecí. A bola som šťastná. Bola som bez stien, ktorými som sa uväznila. Bola som bez nitiek, ktoré ťahali moje srdce, aby som si všímala niečo, čo nemám. Bola som bez závisti, žiarlivosti. Prijala som sa.
Posadnutosť ľuďmi? Alebo len ovplyvňovanie inými? Posadnutosť tým, čo iní udávajú? Akí to vlastne sme? Nehľadáme skutočné priateľstvá? Čo hľadáme.....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
ameliepoulain
8. 6.júna 2011 21:41
Zlatko, veľmi sa z teba teším Zlepšila si mi deň
Napíš svoj komentár