...bolo raz jedno svetielko. Bol vysoko na bielom kopci tvarovanom prudkým vetrom. Žiaril na všetky strany, rozjasňoval nejasný deň. A k tomuto Svetielku zablúdilo Dievčatko. Túžila po jeho svetle a teple. Brodila sa snehom na vrchol tejto hory aby dosiahla to, po čom túžila. Kroky boli preňu ťažšie, ako samotný nádych vo vetre, ktorý jej bral vzduch z pľúc. Oči sa jej zatvárali pred studenými prameňmi mrazivého vetra. Prepadala sa do snehu. Takmer nič nevidela, okrem tohto Svetielka. Odmietala, aby ju niečo zastavilo. Svetielko si Dievčatko nevšimol. Sedel zaborený v snehu v tričku s krátkym rukávom a meditoval. Flegmatik. Dlhé belasé vlasy mu viali vo vetre. Padali naňho vločky snehu a on sa usmieval. Všade bolo mŕtve ticho. Dievčatko počula len nárazy vetra o jej uši a vŕzganie snehu pod jej krokmi. Z úst jej vystupovali obláčiky teplého vzduchu. Už bola skoro pri Svetielku. Šmýkalo sa jej a nevedela sa dostať ďalej. Načiahla ruku, že sa ňou zaborí do snehu a vyštverá hore. Ale zrazu sa jej ruka v rukavici ocitla v bledej ruke Svetielka. Mal krásnu, bledú tvár. Žiarili mu oči. Usmial sa na Dievčatko a pomohol jej vyšplhať sa hore za ním. Objal premrznuté Dievčatko. Ona pocítila pokoj a teplo. Nechcela sa pustiť svojho slnka. Zahrieval ju svojím telom, stáli tak, dokým neprestalo snežiť. Aj ked Dievčatko cítilo zvnútra teplo, stále bolo chladnejšie a bledšie. Svetielko si to všimol a musel niečo spraviť. Sadol si do snehu, vzal si Dievčatko na ruky a skĺzli sa spolu dole kopcom. Svetielko odniesol Dievčatko na rukách do svojej osady. Do svojho príbytku. Zaspala mu v náručí. Úplne zabudla, že sa niečo takéto stalo. Zatúlané, premrznuté Dievčatko... Zobudila sa v neznámej atmosfére domova. A hľadela na...anjela? Nestretla sa ešte s niekým takým. Svetielko jej podal bylinkový čaj a varil večeru. Nežným hlasom sa jej spýtal: "Ako si sa sem dostala?" Dievčatko nevedela, čo má povedať... Stalo sa toľko vecí a ona vlastne ani nemala už kam ísť... Rozplakala sa. Svetielko si k nej sadol a objal ju: "neplač, prosím. Prepáč. Nechcel som. Bude to v poriadku. Môžeš tu ostať, ako dlho budeš chcieť. Postarám sa o teba." Dievčatko sa upokojila pri pohľade do jeho presvedčivých očí. Verila mu. Povedala mu o sebe všetko, nevedela sa zastaviť. Svetielko sa pýtal, počúval a cítil, že Dievčatko je veselšie. Stále však nechápal, prečo šlo Dievčatko za ním tak vysoko hore. Keď sa to spýtal, Dievčatko znova onemela. "Neviem prečo. Videla som svetlo, myslela som, že tam niekto bude a pomôže mi. Že ho budem poznať a že ma zavedie domov...". "Tak vitaj doma ." Dievčatko naplnila radosť. Už bola v bezpečí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár