Najprv musím povedať, že mám USA rád – uznávam demokratické zásady Americkej ústavy, princípy slobody a zákazu diskriminácie na základe pôvodu, farby pleti, stavu, jazyka alebo náboženstva, rešpektovanie ľudských práv a ľudskej dôstojnosti a uplatnenia veľkej myšlienky Francúzskej revolúcie o slobode, rovnosti a bratstve v praxi (samozrejme, dnes je to realita vo veľkej časti sveta, no USA s týmito impulzmi prišli ako prvé). Divím sa, prečo mnohí Slováci broja proti Západu a západnému liberalizmu, pričom túto bitku spájajú so zúrivým rusofilstvom, hoci práve z Východu prišla nesloboda na dlhých štyridsať rokov.
No zároveň nemám na očiach ružové okuliare a vidím aj realitu. Vidím podivuhodné vojenské aktivity USA v arabských krajinách (som si istý, že demokraciu západného typu nie je možné implantovať do úplne cudzej kultúry, a už vôbec nie vojenským zásahom). Počul som o prehlbovaní sociálnych rozdielov na druhom brehu Atlantiku (do chudobných štvrtí veľkých miest je investovaných mnoho peňazí na výstavbu škôl, ihrísk a nemocníc, no len preto, aby obyvatelia z týchto oblastí neboli nútení existenčnou krízou preniknúť do vyššej spoločenskej vrstvy). A „znamenia časov“ interpretujem tak, že sa opäť rozvíja neduh americkej konvenčnej morálky, takmer až bigotne odmietajúcej aj samotný fakt sexuality (čoby za Froudových čias, keď inteligencia predstierala, že vo svojom vnútri sexuálny pud a agresivitu nemajú), no samozrejme prijímajúcej veľké priepasti medzi jednotlivými sociálnymi vrstvami (v minulosti toto obdobie charakterizuje aj „diktatúra demokracie“ za čias mccarthyizmu, ktorý už, našťastie, v našich časoch nemá opodstatnenie).
Nemám však pocit, že by za všetkým zlom sveta stáli Spojené štáty. Nie v USA zomierajú novinári, ktorý kritizujú súčasnú politickú situáciu, ale v Rusku. Nie v USA sedia vo väzeniach politickí väzni, ale na Kube (ó, pardon, pán Castro, sú to všetko zločinci, ktorí boli odsúdení za nezákonné činy). Nie v USA nie sú rešpektované ľudské práva, ale v Turecku. Nie v USA nie je zaručená náboženská sloboda, ale v Číne. Nie v USA... et cetera, et cetera...
A ako sa dívam na problematiku amerikanizácie z pohľadu dnešných čias a aristotelovskej teórie strednosti? Chápem, že počas dôb socializmu pri príležitostiach, keď bola niekde vyvesená vlajka USA (napr. pri filmových festivaloch s medzinárodnou účasťou), tak čoskoro zmizla (vlastniť americkú vlajku za totality musela byť veľká frajerina). No má zmysel aj dnes? Má zmysel prijímať zo zahraničia akékoľvek vplyvy len preto, lebo sa hanbíme za svoju nálepku postkomunistického štátu? Je vari zradou voči Európe neprijímať západné hodnoty (Európska únia rozšírením sa na Východ nepozápadnila srdce Európy, ale skôr sa ona „poeurópštila“)? Alebo je zradou „slovanstva“ neorientovať sa na Rusko?
Prečo sa obracať na Východ, na Západ, či raz sa prikláňať na jednu, na druhú stranu? Nie je vari čas rozvíjať našu vlastnú, stredoeurópsku mentalitu?
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
2
Hádam až také zlé to nie je.
Nespoznali by sme Slovákov spred roku 1968. Bol to národ, ktorý sa živo zaujímal o politiku, spoločnosť, umenie a literatúru. To normalizácia nás zničila a urobila z nás stádo, ktoré si má myslieť, čo chce, no navonok sa má ukazovať ako ľud verný komunizmu (tomu sa hovorí farizejstvo) a na oplátku štát bude privierať oči nad postupným rozkrádaním jeho majetku.
Blížia sa voľby a každý sa bude môcť rozhodnúť, či chce naďalej zotrvať v ,,normalizme", alebo si zvolí takú vládu, ktorá ponúka ťažšiu, ale lepšiu cestu.
Nespoznali by sme Slovákov spred roku 1968. Bol to národ, ktorý sa živo zaujímal o politiku, spoločnosť, umenie a literatúru. To normalizácia nás zničila a urobila z nás stádo, ktoré si má myslieť, čo chce, no navonok sa má ukazovať ako ľud verný komunizmu (tomu sa hovorí farizejstvo) a na oplátku štát bude privierať oči nad postupným rozkrádaním jeho majetku.
Blížia sa voľby a každý sa bude môcť rozhodnúť, či chce naďalej zotrvať v ,,normalizme", alebo si zvolí takú vládu, ktorá ponúka ťažšiu, ale lepšiu cestu.
Napíš svoj komentár
Slovenská mentalita je príliš zlá na to, aby sa dala použiť. Kdekoľvek. Budme optimisti. Typický Slovák si neprizná ani len to, že nejaký človek robí niečo dobre a závidi, nevie sa spojiť pre dobro celku a radšej sa schová a drží krok a ďalej už netreba menovať. Slovensko sa charakterom a mentalitou zaseklo minimálne v roku 95.