Či Elisa vstane z mŕtvych - podobne, ako Bobby z Dallasu - to neviem. Po kvalitatívnej stránke je telenovela Nezvestná o niekoľko priečok nižšie, ako Dallas. Po metafyzickej rovnako úbohá. A jej funkcia, ktorú zohráva v spoločnosti, je fatálne rovnaká: dovoliť ľuďom neschopných vlastného života participovať na virtuálnej realite mocných rodinných klanov bohatých a krásnych ľudí a na ich hlúpych problémoch.
Môže sa zdať, že Dallas má oveľa väčšiu hĺbku - že ukazuje na fakt nemožnosti ostať nepoškvrneným v prostredí, kde lož, dvojtvárnosť, mamonárstvo a šikovné úskoky tvoria každodennú realitu. V tomto smere je Dallas oveľa aktuálnejší ako stredoveké legendy a asketických a zbožných rehoľníkoch, či patetické novoveké rozprávky o tichých a nežných dievčinách, ktoré odolajú zvodom diabolského dona Juana.
Avšak tieto hraničné existenciálne drámy seriálových postáv sa stávajú druhotné, a ako mávnutím čarovného prútika sú vyriešené jediným vášnivým bozkom, snímaným z troch rôznych uhlov, či posteľovou scénou s čo najodvážnejšími zábermi, ktoré si prúderná americká konformná morálka pre televíziu pred dvadsiatou druhou hodinou stanovila. A ak absurdita v tomto okamihu nie je ešte úplná, k dokonalosti ju privedie prerušenie seriálu reklamným pásmom, ktoré nás upozorňuje nielen na to - v najlepších tradíciách epického divadla - že príbeh, ktorý sledujem, je len vymyslený, ale aj na to, že hľadať v ňom akúkoľvek vyššiu myšlienku je absurdné (samozrejme, aj filozof a theológ si musí kupovať toaletný papier; no plný veľkokapacitný vozík v M_tre by nemal pre nich byť vyvrcholením celého dňa).
Je príznačné, že v angličtine dostali seriály pomenovanie ,,soap opera". Preto, že keď sa v USA začalo koncom päťdesiatych rokov minulého storočia s ich nakrúcaním, sponzorovali ich najmä firmy vyrabajúce pracie prášky. Nečudo, že práve v tomto čase sa objavili tzv. ,,skryté reklamy".
Firma, ktorá vyrába prášok na pranie, je skvelým sponzorom telenoviel. Pre ňu nie je podstatné, aby ľudia ,,zatiahli na hlbinu" svojho myslenia. Niežeby proti tomu výrobcovia pracích práškov brojili (vyššie uvedenú slovnú ilustráciu si môžeme doplniť a dovoliť filozofovi pridať si k toaletnému papieru do vozíka ja prací prášok), no zisk sa im nezvýši, ak bude väčšina spoločnosti filozoficky orientovaná. Tak prečo ich neponechať v ich stave nemysliaceho stáda?
Zatracujem vari touto úvahou televíziu a seriály? Vôbec nie. Najmä v súčasnosti sa ukazuje, že aj seriál môže byť umeleckým dielom, či už v ňom hrá Michelle Dockery a Maggie Smithová, Ján Koleník alebo Zdena Studenková. Mrzí ma len, že ako poukázal sir Karl Popper, klasická ekonomická dogma, kde zvyšovanie ponuky zvyšuje kvalitu, v prípade komerčných televízií neplatí: tuto rozširovanie trhu navyšuje stupiditu.
Dúfam, že seriály typu ,,Dallas" a ,,Nezvestná" ostanú srdcovkou iba našich starých mám a nová generácia absurditu z televízneho vysielania vytlačí.
Úvaha
Komentuj
2 komenty k blogu
1
vreskot000
8. 9.sept. 2017 13:56
škoda že už nebloguješ barátom, skús sa vátiť k tejto činnosti
Napíš svoj komentár