Televízia zachytáva obraz i zvuk. Fotografia statické obrazy. No ešte nikdy nikto nevynašiel prístroj, pomocou ktorého by sme mohli zachytiť vôňu.
Čuch vo mne evokuje spomienky na niektoré zážitky viac, ako ktorýkoľvek iný zmysel. Cítim zatuchlinu spojenú s vôňou kadidla a spomínam si na všetky stredoveké katedrály, ktoré som navštívil, kde sa pri pohľade na vznosné stĺpy a lomené oblúky človek cíti strašne maličkým.
Cítim slanú vodu a slnkom rozpálený piesok a opäť stojím na Venus beach v Pafose a dívam sa na západ slnka.
Cítim prenikavú mydlovú vôňu a zas som vo Veľkej Británii (stačí, keď cítim svoju sestru, keď sa vráti z Londýna).
Stačí, aby som si pripomenul jemnejšiu mydlovú vôňu a v spomienkach sa preto mnou rozprestrie drevená zrubová chata v lone panenskej prírody Slovenského raja.
Moja škôlka mala charakteristický zápach. Rovnako aj základná škola. Zmiešaninou pachov potu, dezodorantov a akýchsi starých ruských voňaviek mojich drahých spolužiačok som znova vo svojej starej dobrej triede na strednej. A teraz, na Alma mater...? Hm, tam cítiť iba a len čistotu...
No čuch nás môže aj zradiť. Presvedčil som sa o tom takmer pred dvoma rokmi. Vtedy som musel, ako je už na priemyslovkách zvykom, zúčastniť dvojtýždňovej praxe v obore. Ja a pracovať? Neznášam akúkoľvek fyzickú námahu, už aj udieranie do klávesnice ma unavuje. Preto som si s obľubou vyberal, aj s mojimi spolužiakmi, také prevádzky, kde sa nepracovalo, ale ,,budoval sa socializmus".
Podarilo sa mi to aj ten rok. Síce sme viac nerobili ako robili, nedostali sme zaplatené, ale dalo sa. Polovicu pracovnej doby sme strávili zašívaním sa v šatni rozmerov 1 krát 4 metre. A medzi najpríjemnejšie spomienky patrí to, keď si dvaja spolužiaci začali v tejto miniatúrnej miestnosti hádzať lietajúci tanier, ktorý ma udrel do ľavého oka. Mňa to zo všetkých rozosmialo najviac...
Druhý týždeň, streda. Ortuť teplomera už niekoľko dní neklesla pod tridsať stupňov Celzia. V tento deň nám nariadili namaľovať čierno-žltú výstražnú čiaru na konci rampy okolo celého nekonečného skladu v strede areálu, v ktorom sme pracovali, aby pri zníženej viditeľnosti závozníci nespravili ,,krok do prázdna".
Stále sme sa krútili, raz sme maľovali zo západnej časti, raz z východnej, len aby sme nemuseli pracovať na spaľujúcom slnku. Problém nastal napoludnie, keď sa tieň stočil kamsi na sever. No na severnej strane nebolo rampy. Pracovali sme teda na slnku.
Ostré lúče nám pálili na hlavu, vyparovala sa z nás všetka voda, dýchali sme výpary farby. Akosi nám všetko začalo pripadať vtipné. Ja, sám neviem prečo, som zrazu na stenu skladu štetcom a žltou farbou napísal svoj monogram, aby tam ostal na večné veky. A keď padla a šiel som odniesť farbu, nechápem, prečo som štyri plechovky niesol do skladu po jednej.
Vracali sme sa do šatne a smiali sme sa, hoci nebolo na čom. Spolužiak (ktorý sa nadýchal výparov z farieb asi najviac) si to zle vyrátal, a miesto do šatne sa snažil vojsť do steny, kým sme ho vlastnoručne neusmernili správnym smerom.
Vošli sme dnu a bezvládne popadali na stoličky. V priebehu niekoľkých sekúnd som zaspal, lebo som sa cítil nesmierne ukonaný, hoci, ako som už podotkol, v práci sme sa nestrhali, ostali sme na úrovni budovateľov socializmu.
Po niekoľkých minútach som sa z ostatnými prebral z driemot a naše zatemnené mysle sa trošičku vyjasnili. Dvaja sa šli osprchovať a prebrali sa úplne, no ja a iný spolužiak sme radšej ostali v delíriu výparov chemikálií, než aby sme vliezli do sprchy plnej baktérií, vírusov, pliesní a bohvie čoho ešte.
Po príchode domov som sa osprchoval a ľahol si. Moje posledné myšlienky predtým, než som zaspal spánkom spravodlivého nafetovaného, boli, že ak by aj niekedy existovalo zariadenie na zaznamenávanie akýchkoľvek pachov a vôni, nech ním nikto nikdy nezaznamenáva výpary farieb, hlavne ak sú tropické teploty.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
ba55tripper
4. 2.febuára 2011 23:56
dobrý nápad,dobre sa to číta.páči sa mi to
Napíš svoj komentár