Pravdupovediac, zrejme trpím entomofobiou. Takže sa hmyzu vyhýbam nie preto, že by mi bol odporný, ale preto, že sa ho bojím. No je to zvláštny druh strachu. Osoby, ktoré trpia entomofobiou neradi chodia do prírody, do lesa, len aby sa chrobákom a podobnej hávedi vyhli. Mne však hmyz v prírode nevadí; dokonca, ak vidím vonku veľkého chrobáka, ako leží na chrbáte a bezmocne sa snaží prevrátiť späť, ochotne mu pomôžem, aj keď on mi neprejaví dostatočnú vďaku, začne sa tváriť, že je mŕtvy, a hneď, ako sa dá, ufujazdí do svojej skrýše.
Ja nemám rád, keď mi háveď vlezie do bytu. Tam sa ich smrteľne bojím. Prežijem nejakú tú muchu, komára, moľa, no nie niečo väčšie, čudnejšie, či čosi, čo vydáva nepriateľské zvuky.
Večer 8. marca, okolo pol jedenástej, som si ľahol spať príjemne unavený. Asi som aj zadriemal, keď zrazu počujem:
,,Hrmmmm! Hrmmmm! Hrmmmm!"
Počul som už čosi o hypnagogii, teda stavu medzi spánkom a bdením, keď sa u ľudí môžu vyskytovať silné halucinácie (napr. môže mať niekto pocit, že bol unesený mimozemšťanmi). No v tej chvíli som neuvažoval o Aristotelových poznatkoch, ale som vyskočil z postele, schmatol mobil a svietil ním na posteľ.
Na mojom krásnom novom ortopedickom matraci sa, zdá sa, nič nenachádzalo. No pozriem sa bližšie, a čo nevidím? Odporný veľký chrobák sa snaží ukryť pred svetlom kde sa len dá.
Z môjho krátkeho pozorovania som usúdil, že to bol hrobárik obyčajný (necrophorus vespillo), avšak bol oblečený v smokingu... Je to možné, možnože bol s manželkou na oslave MDŽ, opil sa a zablúdil ku mne...
Vyletel som z izby a svojou panikou pobudil všetkých doma. Utekal som pre biolit, no keď som sa vrátil, už tam nebol. Ktovie, kde zmizol. Odtiahol som posteľ, no ani tam ho nebolo. Ľahol som si pod posteľ a pozrel som sa, či nie je skrytý na roštoch postele. Ak by tam bol, zdvihol by som matrac, prevrátil rošty a nastriekal by som naňho biolit; no ak by ma zbadal, pravdepodobne by nečakal, kým mu niečo spravím a ušiel by.
Ľahol som si teda a snažil som sa zaspať s malou dušičkou, že opäť budem počuť to zlovestné:
,,Hrmmmm! Hrmmmm! Hrmmmm!"
No nie. Bolo ticho. Avšak biolit som si v izbe ponechal...
Hrobárik zmizol. Na druhý deň, po dôkladnejšej prehliadke izby, sa ukázalo, že už u mňa nie je. Azda ušiel. Alebo si prišla po neho manželka. Ktovie. Akurát, keď som ráno odnášal biolit na pôvodné miesto, vyšmykol sa mi z rúk a spadol na nohu, vytvoriac mi veľkú a bolestivú opuchlinu.
Už nikdy nechcem, aby prišiel ku mne v noci na návštevu hrobárik v smokingu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
zeriavka
17. 3.marca 2011 22:20
super článok aj dobrý nadpis
Napíš svoj komentár