„Kto ho našiel?“ opýtal sa jeden z policajtov, najtučnejší a najstarší, zrejme veliteľ zásahu.
„Ja, pane.“ zašepkala Kyria Maria. „Šla som sa ráno poprechádzať okolo mora. Čosi som začula, prišla som sem a on tam... Ležal tuto, pod palmou. So slučkou okolo krku. Och!“ a rozplakala sa.
„Kým nepríde doktor, nebudeme robiť nijaké unáhlené závery.“ povedal druhý policajt, ktorý kľačal pri mŕtvom pánovi Andreasovi a hľadal stopy. Amadeus nechápal, prečo to povedal, veď nikto žiadne unáhlené závery nerobil.
Pri hoteli sa pristavilo tretie auto. Tu mali uložiť telo mŕtveho, aby ho mohli odviesť na pitvu. Z vozidla vyšiel doktor. Jeden z policajtov k nemu prišiel a ticho mu hovoril všetko, čo vedeli. Doktor prikyvoval a naťahoval si rukavice. Pristúpil k telu a krátko ho obhliadol.
„Pravdepodobne samovražda.“ vravel. „Nevidím žiadne stopy po zápase, ani stopy po reznej, či strelnej zbrani. Obesil sa. Musel byť mŕtvy okolo... Tretej nadránom.“
„To nie je možné.“ pokrútil hlavou Iasonos. Všetci sa obzreli.
„Vy ste?“ chcel vedieť veliteľ zásahu, ktorého meno na menovke prezrádzalo, že sa volá Alexandrou.
„Syn mŕtveho. Okolo tretej som odtiaľto odchádzal. A iste viem, že v tom čase ešte na palme nevisel a nebol ani pod ňou.“
„Slečna, kedy ste ho videli vy?“ obrátil sa Alexandrou na Kyriu Mariu.
„Neviem. Asi okolo šiestej. Myslím, že keď som vyšla z hotela, počula som biť zvony; áno, bolo šesť hodín. Prechádzala som sa pri mori, keď som ho videla. Ležal na zemi.“
„Celé je to nejaké čudné.“ ozval sa nahlas Amadeus a Christian si rukami zakryl tvár.
„Ste príbuzný obete, známy, alebo svedok?“ chcel vedieť druhý policajt.
„Nie.“
„Tak prečo nám stupujete do vyšetrovania?! Môžem vedieť vaše meno?“
„Amadeus Fürstburg.“
„Pán Fürstburg, poprosím vás, aby ste...“
„Moment, Ionos, chcem si toho mladíka vypočuť.“ zastavil kolegu Alexandrou. „Zvesti o vašom bystrom úsudku sa už dostali až sem. Tak vravte. Čo sa vám nezdá?“
Amadeus prešiel z hlúčika okolostojacich, ktorých, nevedno prečo, nik nerozháňal, doprostred a hovoril:
„Ako je možné, že slučka nedokázala uniesť hmotnosť pána Konstantinova?“
„Sme na ostrove, pane.“ vysvetľoval policajt Ionos. „Neustále tu fúka od mora a soľ zničí aj odolnejšie materiály, ako lano.“
„Áno, ale to pán Konstantinou vedel. A predsa si nevybral niečo nové a kvalitné. A nakoniec... Ak pod ním lano prasklo, tak by to mal prežiť.“
„Pri dopade na sem si mohol zlomiť väz.“ zamyslel sa Alexandrou a pozrel na doktora. Ten nebadane pokrútil hlavou.
„Čo tu ešte robia všetci tí ľudia?“ opýtal sa Alexandrou po chvíli, keď sa rozhliadol naokolo.
„Vážení, rozíďte sa!“ vyzval ich hneď Ionos. „Tu sa nie je na čo pozerať. Prosím, rozíďte sa.“
„A my ostatní pôjdeme hneď teraz niekam, kde nás nebude nik počuť.“ rozhodol Alexandrou. „A vy, pán Fürstburg, pôjdete s nami.“
Okolostojaci sa začali rozchádzať a Alexandrou, Ionos, pán Červenkov, jeho žena, pani Konstantinová, Iasonos, Kyria Maria a Amadeus zamierili do zasadacej miestnosti na prízemí hotela, ako im to navrhol pán Červenkov.
„Teraz je prázdna, nik nás tam nebude rušiť. Večer by sa tam malo konať zasadanie nejakej firmy, no to je ešte ďaleko.“
„Christian, choďte a ubytujte sa. Vybaľ moje veci. Prídem hneď, ako to bude možné.“ šepol ešte Amadeus pred odchodom Christianovi. On bez slova prikývol a aj s Marlene odišiel.
Skupinka ľudí vedená dvoma policajtmi a pánom Červenkovom vošla do hotela. Amadea prekvapila krása vstupnej haly. Všade naokolo samý mramor, pozlátený nábytok, drahocenné drevo, veľkolepý kryštálový luster, honosné koberce a jemná vôňa prepychu a čistoty. A hoci to bolo európske (aj americké), dýchalo z toho všetkého genius loci ostrova Tripos.
„Nech sa páči, tadiaľto.“ pokynul všetkým pán Červenkov, keď otvoril mohutné dvojkrídlové mahagónové dvere, ktoré viedli do zasadacej miestnosti.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár