Ak si Amadeus odmyslel vyšetrovanie vraždy, ženy prezlečené za mužov a krvilačných Talianov, jeho dovolenka mu pripadala ako krásny sen. Christianovi sa pokožka zregenerovala, a teda mohol byť s malou dušičkou na slnku a opaľovať sa na krásnej pláži. Čoskoro boli všetci traja ako čokoláda.
A aby ten sen nebol len dvojtýždňový, Iasonos, teraz majiteľ hotela Red Rose, im z vďaky za vyriešenie vraždy jeho otca, pobyt zdarma predĺžil ešte o týždeň. Zároveň im prisľúbil, že služby hotela budú môcť využívať kedykoľvek a, samozrejme, bezplatne, s plnou penziou. Preto sa Amadeus mohol utešovať, že až sa sen menom Tripos skončí, raz sa sem bude môcť vrátiť.
No ako každý sen, aj tento sa raz musel skončiť. V posledný deň pobytu sa všetci traja zbalili, naložili svoje kufre do hotelového auta a rozlúčili sa s personálom i so známymi. Všetci prejavovali najvrúcnejšie vďaky najmä Amadeovi. Dokonca mu prišiel poslednýkrát potriasť rukou i Alexandrou. Rozlúčke nebolo konca-kraja, kým ich šofér, zas Iasonos, neupozornil, že ak hneď nevyrazia, zmeškajú let.
Opäť sa viezli pobrežnou cestou cez celý Tripos, teraz ale nie v žiare vychádzajúceho slnka, ale zapadajúceho, ktoré celé okolie sfarbilo do červena. Kým dorazili na západ, bola už tma. Mesiac bol zavesený nízko nad hladinou mora a jeho striebristý svit vytváral na hladine svetelnú cestičku. Obloha bola posiata hviezdami, ba bolo vidieť i tie, ktoré zo severnejších oblastí Európy nie sú pozorovateľné.
„Nádhera!“ vzdychla si Marlene a vykrúcala krk, aby videla z okna auta tú povznášajúcu krásu. „Takú oblohu v New Yorku nemáme. Ani vo Frankfurte som také čosi nevidela.“
„Výhoda zapadákova.“ zasmial sa Iasonos. No čoskoro zapadákov nechali za sebou a dorazili na perifériu hlavného mesta, kde bolo letisko.
Iasonos zaparkoval a ochotne priniesol letiskový vozík na batožinu, ba im aj pomohol ho dotlačiť do budovy letiska. Lietadlo do Nemecka malo vzlietnuť o polhodinu, Amadeov a Marlenin spoj do Londýna o desať minút neskôr. Najvyšší čas rozlúčiť sa s Iasonom a dať zbohom Triposu.
„Tak.“ riekol Iasonos. „Asi sa musíme rozlúčiť. Marlene, rád so vás spoznal. Aj vás, Amadeus a Christian.“
„Maj sa.“ riekol Christian a potriasol mu rukou.
„Dovidenia.“ rozlúčil sa Amadeus. „Ak budem môcť, iste sem ešte niekedy zavítam. Na vaše teplé podnebie som si zvykol tak, že mi bude v pochmúrnom New Yorku zima.“
„Iste vás radi uvidíme. Majte sa!“
Amadeus, Marlene a Christian sa otočili smerom k pasovej kontrole a Iasonos zmizol v húfoch turistov.
Najťažšie lúčenie ale prišlo v medzinárodnej zóne. Christian odlietal z brány v severnej časti letiska, Amadeus s Marlene z južnej.
„Nerád cestujem sám.“ vzdychol si Christian.
„Tak sa konečne spamätaj a emigruj. Teraz by sme mohli ísť do USA spolu.“ poradil mu asi po stýkrát Amadeus.
„Nie je to také ľahké.“ pokrútil hlavou Christian. „No som rád, že som mohol zas nejaký čas stráviť s tebou. Marlene, rád som ťa videl. Amadeus, maj sa.“
„Maj sa.“ zaželal mu aj Amadeus, podali si ruky a rozlúčili sa na neurčito dlhý čas.
Čoskoro z Triposu vzlietli dve lietadlá. Jedno mierilo do Berlína a druhé do Londýna.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
1. 7.júla 2012 00:57
toto sa mi zda ako taka zbytocna cast
Napíš svoj komentár