„Ten dnes určite nezíde ani na obed.“ utrúsila Marlene.
„Asi nie.“ prikývol Amadeus. „A čo budeme robiť my?“
„Sľúbil si mi more, ale...“ vzdychla si Marlene a ukázala na dvere Christianovej spálne.
„Vieš čo...“ premýšľal Amadeus. „Je tu istá možnosť, nie málo pravdepodobná, že ak dnes pôjdeme k moru, zajtra budeme vyzerať tak, ako Christian. A počula si, čo povedala zdravotná sestra, keď sme ju stretli pri návrate z kostola vo vstupnej hale. Christian dnes nesmie opustiť hotel. Zajtra nejaký prístrešok a pozajtra môže byť len v tieni. Ani na štvrtý deň neodporúča slnko, no to záleží od situácie. Vieš čo, poďme k moru a v najhoršom budeme tráviť zajtrajšok všetci traja ako lazárovia. Platí?“
Marlene súhlasila, preto do seba rýchlo nahádzali obed, počkali aspoň do tej druhej a vyšli k moru. Oblaky boli od poludnia minulosťou a slnko krásne pripekalo. Amadeus si s Marlene vybral ležadlá, z ktorých hľadeli priamo na more. Neďaleko nich sa rozvaľovali na slnku české priateľky Christiana. Obzerali sa a mrzelo ich, že ich mladý spoločník ich dnes nebude zachraňovať, keď ich bude vlastná obezita tlačiť ku dnu.
„Och, je to krásne!“ rozplývala sa Marlene a rozhliadala sa dookola.
„Áno, krásne, no rýchlo sa natri, lebo zajtra budeš vzdychať ty, ako dnes ten blázon v našom apartmáne.“ dohováral jej Amadeus a hodil jej krém na opaľovanie, keď na sebe rozotrel hrubú vrstvu.
„Jasné, jasné, ale rozhliadni sa!“ nevedela sa prebrať z tranzu Marlene. „To more! Ten piesok! Tie skaliská! Tie palmy! Tí muži! Hop!“
„Ja ti dám mužov!“ zablčal hnevom Amadeus. „Na to máš dosť času. Aj tak sú tu všetci starší od teba.“
„A ty si myslíš, že ja chcem nejakého chlapca?!“ zasmiala sa Marlene. „Ženy dospievajú rýchlejšie, ako muži. A žiaľ, aj rýchlejšie starnú. A preto by si mali nájsť o niečo starších partnerov. Takí ako ty alebo Christian ste pre mňa ešte len chlapci.“
„Hm, nemieriš vysoko.“ zašomral Amadeus. „Tak poď, nech už viem, aké je to kúpať sa v mori.“
Zodvihli sa a zamierili tesne k vode. Nad hlavou im zaškriekali čajky. More burácalo, deti výskali, vzduch voňal letom. Amadeus zažmúril oči, aby mohol vnímať krásu prírody, a potom. Postúpil bližšie. Veľká vlna sa vyhupla na pobrežie a zmáčala mu prsty na nohách.
„Je teplá.“ zasmial sa Amadeus.
„Hádam si si nemyslel, že bude taká, ako náš Oceán.“ vyprskla Marlene, ktorá bola už po kolená vo vode. „Tak poď, kým ťa ten piesok pustí.“
Skutočne, piesok, vďačiaci za pomoc vlnám, za tú krátku chvíľu pochoval Amadeove chodidlá. On ich vyslobodil a postúpil ďalej. Každé hlbšie ponorenie ho fascinovalo. Z každej vlny mu naskakovala husia koža. Naozaj, toto nemajú ani v Amerike! Ale treba uznať, že predsa len tá voda nebola taká teplá, ako okolitý vzduch. Preto sa Amadeus ponáral len pomaly.
„Tak čo tam toľko robíš? Ostatní začali vchádzať dnu neskôr, ako ty a už sú na polceste k bójam.“ vzdychala Marlene, ktorá bola vo vode po krk, kým Amadeus len po pás.
„Kontemplujem, aké je to more krásne!“ vravel s prižmúrenými očami Amadeus.
„Tak poď kontemplovať sem.“ pokrútila hlavou Marlene a začala na brata striekať vodu.
„Ale no tak, Marlene! Nechaj ma!“ bránil sa Amadeus, ktorý z nadoblačných sfér, kde sa priam dotýkal idei krásy, spadol späť na zem, lepšie povedané, späť do mora.
„Tak už poď.“ povedala Marlene a začala plávať k bójam.
„Tebe sa to povie.“ šepol si Amadeus pre seba. „Isté časti mužského tela sú veľmi citlivé na zmenu teploty.“ vzdychol si a hodil sa do vĺn.
„Konečne.“ potešila sa Marlene, obrátila sa a začala plávať znak. „Však sa dá aj tu kontemplovať?“
„No... Áno, dá.“ prikývol Amadeus. „No dá sa tu aj plávať.“ a pretiahol si kosti v širokom zábere pŕs.
„A dá sa tu ešte niečo.“ povedala Marlene nadšene. „Slaná morská voda má vyššiu konzistenciu. Je hustá, a preto sa tu dobre splýva.“
Teraz pre zmenu privrela oči Marlene. Ľahla si na chrbát, upažila ruky a nechala sa unášať vlnením.
„Och! To je úžasné, Amadeus, skús si to tiež.“
„Nie, nie. Ja moru nedôverujem.“
„Mal by si. Neboj sa, nezradí ťa.“
„Ale čo nepovieš!“ zasmial sa Amadeus.
V tej chvíli sa cez Marlene prevalila väčšia vlna. Zvýskla, inštinktívne natiahla ruky a objala Amadea okolo krku. Tuto bola už veľká hĺbka, aj Amadeus musel šliapať vodu, pričom Marlene bola nižšia.
„Len si dôveruj moru, dôveruj.“ prikyvoval, kým sa ho ona pevne držala, prskala a kašľala. „Dôveruj, ale preveruj.“
„Vladimir... Iľjič... Lenin...“ určila Marlene pôvodcu citátu, prerušovaná kašľom.
V mori sa aj Amadeovi, aj Marlene veľmi zapáčilo. Až natoľko, že zabudli na dve veľmi podstatné veci: na čas a na to, že obaja majú citlivú pokožku. Preto keď sa podvečer vrátili do hotela, obaja cítili krk, plecia, aj ramená. No neboli na tom až tak zle, ako Christian.
Ten nešťastník vyšiel večer z izby. Tie časti tela, ktoré nemal zahalené plavkami, mal pokryté akousi oranžovou hmotou, ktorá páchla väčšmi, ako spálená pokožka. Christian sa opatrne usadil na pohovku tak, aby niečo z tej masti nezotrel.
„Au.“ hlesol nakoniec. „Ako bolo pri mori? Au.“
„Fajn. Slniečko nás trocha chytilo, no nie sme opálení až tak krásne, ako ty.“ odvetila Marlene, aj za Amadea.
„No čo, ty náš lazár, ideš na večeru?“
„Nemôžu mi ju priniesť sem?“ opýtal sa s nádejou v hlase.
„Čoby nemohli!“ zvolal Amadeus. „A najlepšie bude, ak nám ju privezú všetkým trom. Vydržte, idem to zahlásiť.“
Marlene, Amadeus i Christian sa teda najedli v ten večer vo svojom apartmáne, kým sa dívali na veľkolepý západ slnka. Deň abstinencie od opaľovania, masť a jedlo dobre zaúčinkovali na Christianov zdravotný stav. Preto mohol večer zísť s Marlene a Amadeom na prízemie, do kinosály, nakoľko bolo zvykom, že každý nedeľný večer sa v hoteli premietal nejaký film.
„Dúfam, že to nebude nejaká stará hlúposť.“ zaželala si Marlene, kým v takmer úplne plnej kinosále čakali na začiatok filmu.
„Marlene, film je zábavka dvadsiateho storočia a sú tridsiate roky.“ pripomenul jej Amadeus dobu, v ktorej žila. „Myslíš, že môžeme nejaký film označiť za starý?“
Nakoniec šla nemá americká celovečerná groteska. Po jej skončení sa Amadea Christian spýtal:
„Vari sa ti ten film nepáčil, že sa tváriš tak zamyslene?“
„Páčil, len som premýšľal, či zajtra prídu policajti. Rád by som sa s nimi pozhováral. Mali by napríklad vedieť o tom, že sa ma určité osoby v tomto hoteli snažia presvedčiť, že smrť pána Konstantinova nebola vražda.“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár