Amadeus však zjavne nepokračoval. Prechádzal sa po uličke a bol ticho. Nepatrne sa však približoval bližšie k sedadlám. Až naraz komusi stúpol na nohu. Ozvalo sa ženský výkrik. No nestúpil na nohu žene. Ale Oscarovi Stonovi.
„Och, prepáčte, pane. Alebo, lepšie povedané, slečna? Podobný výkrik som počul ráno, keď ste videli škorpióna a preľakli ste sa. Zahrali ste pekné divadielko, aj krátky rozhovor s imaginárnou slečnou z hotela bol veľmi realistický. Hráte divadielko už dva roky. Ste to vy. Vy ste vrahyňa, však?!“ zrúkol Amadeus a skôr, než pán (slečna) Stone stihla zareagovať, Amadeus napriamil ruku a strhol jej z hlavy parochňu. Ukázal sa krátky ženský strih. Spolu s parochňou Amadeus strhol aj falošnú bradu. To všetko vysvetľovalo. To vysvetľovalo, prečo pán Stone nosí vždy oblek, ktorý zakrýva jeho ženské krivky. Vysvetľovalo to aj záhadu, ako je možné, že medzi hotelovými hosťami i personálom nevedel Amadeus ani Kyriaki Konstantinová vypátrať ženu v čiernych plavkách. Vždy, keď mal Amadeus pocit, že niekde videl jej tvár, skúmal len tváre žien, nie mužov.
„Niekedy ste nevedeli odolať svojmu koníčku, svojej záľube v plávaní, že?“ vravel Amadeus žene, ktorá bola doteraz mužom. „Obliekli ste si čierne plavky a vyšli ste si na pláž, no vždy len vtedy, keď tam nik iný nebol, hlavne v noci a na úsvite. A tak ste boli oblečená aj v tú noc vraždy. Prečo? Snažili ste sa zahladiť stopy?“
„Nie.“ povedala žena a s odporom odhodila od seba kravatu, ktorú nosila vždy na krku. „Predtým som si bola zaplávať. No ten starý blázon prišiel za mnou, odviedol ma do kuchyne a chcel to so mnou skončiť. Ja, ktorá som sa dva roky prezliekala do týchto odporných mužských šiat, hovorila hrubým hlasom, správala sa ako sympatický Oscar Stone, ja som mala byť len tak vyhodená, akoby som bola nejaká lacná cundra?“
„Preto ste ho teda zabili.“ konštatoval Amadeus.
„Sľuboval mi, že sa s manželkou rozvedie. Že sa so mnou ožení. Ja som mala zdediť jeho hotel! Ja, nie jeho manželka a tí sopliaci!“ riekla a ukázala na Iasona a Kyriu Mariu, ktorí boli od nej len o niečo mladší.
„Museli ste konať, však?“ vravel Amadeus. „Vtedy v pondelok ste ma počuli, ako som pri osudnej palme rozprával o žene v čiernych plavkách. Pochopili ste, že riskujete a od tej doby žena v čiernych plavkách zmizla zo scény. Vtedy ste znervózneli a všimol som si, že vás hlas je ženský, nie mužský. Spomenuli ste, čo čosi musíte vybaviť s nejakými Talianmi a...“
„Áno, ja som na vás poslala tých dvoch trubirohov.“ zasmiala sa ľahkomyseľne. „Vy ste ma mohli odhaliť. Ak by zomrel Iasonos, len by mi to vyhovovalo, nakoľko on je dedičom a možno by sa ušlo niečo aj mne. Škoda, že to tí babráci nezvládli.“
Všetci v kinosále sa dívali na Oscara Stona v ženskej podobe s neskrývaným odporom. Mladá dievčina bez svedomia, ktorá o vraždách hovorí ako o neškodnej hre.
„Mám ju zatknúť, pán Fürstburg?“ opýtal sa Alexandrou a zaštrngotal putami. „Vražda pána Konstantinova, objednanie si vašej vraždy a...“
„Ešte moment.“ zadržal ho Amadeus. „Vražda pána Konstantinova nebola vaša prvá, však, slečna Lucy Stoneová.“
Vrahyňa sa na neho zahľadela unaveným pohľadom.
„Tak vy ste zistili aj to? Áno, áno, je to tak. Keď Andreas ešte nevlastnil hotel, stretli sme sa v Londýne. Smrdel peniazmi, tak som si dala povedať. Vrátil sa a povedal mi, že má hotel a je z neho boháč. No čo z toho, keď som mala brata s pevnými mravnými zásadami? Museli sme sa ho zbaviť. Keď teda raz išiel popri pobreží svojim autom, Andreas ho zastavil. Vraj potrebuje pomôcť so svojim autom, ktoré sa mu pokazilo. Môjho milého bračeka zabil, polial benzínom, zapálil a vrak nechal spadnúť do mora. Šikovné.
Medzitým som sa ja v Londýne držala plánu. Podobala som sa na brata, veď sme boli jednovaječné dvojčatá. Keď som si nasadila parochňu a bradu, bola som úplne ako on. Len ženská postava ma prezrádzala, čo sa ale v obleku stratí. Vydávala som sa za neho a ohlásila, že Lucy Stoneová je nezvestná. Keď našli vrak auta a v ňom pozostatky tela, určili, že som to ja. A ja som zatiaľ, ako Oscar Stone, prišla sem. A žila si ako kráľovná v prepychu a luxuse.“
„Ty mrcha.“ zasyčala Kyriaki Konstantinová. „Ukradla si mi manžela a chcela si aj jeho hotel, teda okradnúť moje deti! A prečo? Všetko pre špinavé peniaze. Pán policajt, odveďte ju, lebo vezmem spravodlivosť do svojich rúk.“
Lucy Stoneová sa zasmiala a povedala:
„Ak by som to nebola ja, bola by to iná. Ten tvoj starý kocúr si nevedel rozkázať, keď šlo o mladé dievčatá. Myslíš, že ak by som ho nezabila a on by mi dal košom, nenašiel by si ďalšiu?“
„Radšej zlý otec, ako žiadny otec.“ podotkol Iasonos.
„Ste hlupáci.“ pokrútila hlavou Lucy. No to už prišli policajti a spútali jej ruky za chrbtom.
„Paradoxne by som prípad nevyriešil, ak by ste mi nepomohla vy.“ vravel jej Amadeus spokojne. „Vy ste mi pred asi hodinkou a pol povedali, že niekedy si ľudia podstatné rozdiely nevšímajú.“
„Bolo mi jasné, že som odhalená.“ odvrkla. „Mala som ujsť. No to sa nedalo, keďže ma sledoval ten obor.“ a ukázala pohľadom na Amadeovho osobného strážcu.
„To som mu prikázal ja, aby vám nedovolil zmiznúť.“ usmial sa Amadeus. Lucy Stoneová sa prudko otočila a vyrútila smerom k Amadeovi, no policajti ju šikovne zachytili.
„Daj si pozor, Fürstburg.“ zasipela asi tri centimetre od jeho tváre. „Dnes si vyhral. No vo svete vyhráva zlo a raz postihne aj teba.“
„Dôležité je, že zlo dnes nevyhralo.“ odvetil jej Amadeus.
Zločincov odviedli a v kinosále ostali len nevinní, ktorí boli práve svedkami najnapínavejšieho filmu, ktorý má názov život.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár