„Vidím, že nie ste oblečený veľmi golfovo, pán Fürstburg, slečna.“ privítal ich Stone. „A ešte aj palice máte len z hotelovej zbierky. Hm, Ráchel, zdá sa, že to budú ľahký súperi.“
„Nepodceňujte nám, pane, kým nepríde prvý odpal.“ upozornil ho Amadeus, hoci si pomyslel, že ho môže plným právom podceňovať, keďže golf sa chystal zahrať prvýkrát v živote. A ani Marlene na tom nebola inak.
„Isteže, prepáčte, prepáčte.“ ospravedlňoval sa on.
Prvé mali ísť na odpal dámy, najskôr Marlene, potom Ráchel. Pokračovať mal Amadeus a posledný bol pán Stone. Kým si Marlene nastavovala loptičku a nechala si od Ráchel poradiť, ktorú palicu má použiť, pán Stone nadviazal s Amadeom reč:
„Pri našom prvom stretnutí sme sa ani nestačili pozhovárať.“ poznamenal.
„Nebolo to príjemné stretnutie. Vzhľadom na okolnosti.“ odvetil mu na to Amadeus, mysliac na rozhovor s políciou v zasadacej miestnosti.
„Samozrejme.“ prikývol pán Stone. „Viete, je mi ľúto Andreasa. Bol to dobrý chlap.“
Marlene odpálila. Na prvýkrát to nebolo zlé. Loptičku si začala nastavovať Ráchel.
„Ako ste sa vlastne spoznali?“ chcel vedieť Amadeus.
„Nuž, spoznali sme sa v Anglicku, v starom dobrom Londýne.“ zaspomínal si pán Stone. „Ja som bol vtedy mladý, ešte som len študoval. Andreas mal veľké plány, chcel tu založiť luxusný hotel. Ja som vedel, ako na to. Dal som mu pár rád a dohodli sme sa: ak sa mu skutočne podarí vytvoriť prosperujúci hotel, prídem po skončení školy sem a on mi dá štyridsaťdeväť percent za symbolickú cenu. Ak sa zadlží, pomôžem mu splatiť záväzky.“
„No pánovi Andreasovi sa darilo.“
„Áno.“ zasmial sa Stone. „Pamätám sa na to, akoby to bolo včera. Prišiel do Londýna krátko po mojej promócii. Nariadil mi zbaliť si veci a prísť sem. Padlo mi to vhod, práve mi totiž zomreli obaja rodičia. A moja sestra... Och, moje dvojča, volala sa Lucy, o pätnásť minút mladšia, ako ja... Krátko pred mojim odchodom ostala nezvestná.“
„To je mi ľúto.“ riekol Amadeus. „Našla sa?“
„Žiaľ, nie. Chcel som ostať v Anglicku, no čomu by to pomohlo? Pátranie trvalo niekoľko mesiacov, kým moje auto, ktoré zmizlo spolu s ňou, nenašli zhorené v Severnom mori. Pravdepodobne sa zošmyklo z cesty, na útesoch vybuchlo a spadlo do vĺn. Mŕtvola, ktorá bola dnu, sa už nedala identifikovať, no asi to bola moja sestra.“
„Skutočne mi to je ľúto.“ zopakoval Amadeus.
„To je v poriadku, už som sa cez to preniesol, veď je to skoro už dva roky.“ povedal pán Stone, no jeho jemnou tvárou šklblo a sťažka si vzdychol. „Viete, nemala dobrú povesť. Hm, ako to povedať... Mala dosť rada spoločnosť mužov, ak mi rozumiete.“
Rad prišiel na Amadea. Jeho strela šla úplne vedľa. Naopak, loptička pána Stoneho sa dostala k dierke najbližšie. No pri ostatných úderoch ju nedokázal dostať do dierky, čo sa mu podarilo až na štvrtý odpal. Pričom Ráchel a na veľké prekvapenie aj Amadeus a Marlene, ju tam vložili na tretí pokus.
Nakoniec sa ale karta obrátila. Víťazom sa stal pán Stone. Druhá bola Ráchel, tretí Amadeus a posledná Marlene, takže Amadeus sa mohol tešiť, že ju aspoň v tomto pánskom športe, ako ho nazýval, porazil.
Keď sa lúčili, pán Stone sa ešte Amadea spýtal:
„Ozaj, pán Fürstburg, ešte stále sa domnievate, že Andreas nespáchal samovraždu?“
„Som presvedčený o tom, že mu ktosi na druhý svet dopomohol.“ vyhlásil Amadeus. „Aj dôkazy sú na mojej strane, veď to oni ma presvedčili.“
„Hm, zaujímavé. Ja si naopak myslím, že spáchal samovraždu. Avšak, žiadne dôkazy nemám. Dovidenia, slečna, pán Fürstburg.“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár