Golofový turnaj
Christian vyšiel na druhý deň zo svojej izby až tesne pred raňajkami. Zdržal sa len toľko, aby poprial dobré ráno zas len Marlene a letel do jedálne. Amadeus si však všimol, že tvár mu žiarila ako červená na semafore. Párkrát sa už spálil na slnku a vedel, že to nie je nič príjemné. Preto skôr Christiana ľutoval, ako by sa mu mal posmievať.
„Iste bude dnes pri raňajkách sedieť v tej istej spoločnosti, ako včera. Nech sa deje čokoľvek, mňa tam už nedostane.“ vyhlásila Marlene.
„Všimol som si, že ste sa bavili s nejakými staršími dámami.“ poznamenal Amadeus.
„Sú to dve staré Češky, sestry.“ vzdychla si Marlene. „Azda prví ľudia, na ktorých Christian naďabil na pláži. Nedá sa s nimi ani zhovárať, lebo po anglicky nevedia ani slovo a po nemecky len to, čo sa naučili ako deti na prázdninách u starej mamy v Sudetách. Večne si čosi mrmlú po česky. Najčastejšie opakujú slová mladej a heskej. Ešte tak vedieť, čo to znamená.“
„Hm, som zvedavý, ako hlboko ešte bude ochotný klesnúť kvôli pomste.“ zamyslel sa Amadeus. „Ja som sa včera zhováral s istými Gardenovcami. Sú to dvaja postarší manželia, ktorí sem zavítali z Austrálie.“
„Z Austrálie? Z druhého konca sveta? My sme len zo Spojených štátov a sme tu jediní.“
„Samozrejme. Aj to len preto, že sme dovolenku vyhrali. Američania chodia radšej na Havaj, alebo na Kubu. A Austrálčanom stačí ísť na východnú stranu ich svetadiela. Tvrdia, že sem prišli v túžbe po gréckej kultúre. No nezdá sa mi to.“
„Jediná stopa po gréckej kultúre je starý Heliosov chrám, z ktorého ostali len základy a pár stĺpov. Na ich mieste by som šla radšej do Grécka.“ poznamenala Marlene, ktorá sa prospekty pred cestou naučila takmer naspamäť.“
„Je to trocha podozrivé. Nuž... Poďme radšej dole. Čoskoro budú podávať raňajky.“
Christian si dnes opäť sadol k svojim dvom kamarátkam, s ktorými sa ani nevedel zhovárať. Marlene robila spoločnosť Amadeovi. Dnes si Gardenovci sadli inde a Amadeovi nevenovali pozornosť. On im to ale nemal za zlé, nepotreboval počuť ďalšie fantazmagórie, lebo si bol istý, že včera pri večeri mu nepovedali pravdu. Dúfal, že dnes sa mu naskytne možnosť sa pozhovárať s policajtmi, aby si na nich posvietili.
Po raňajkách sa Christian zdržal v apartmáne len pár minút, kým si vo svojej izbe navliekol plavky a povedal Marlene, že ide na hotelovú pláž.
„Ešte tam dnes nebude veľa ľudí, no ja nemám dôvod držať smútok. To s pánom Konstantinovom nie je pekná vec, no ja nie som jeho rodina, ani detektív, ktorý je platený za dolapenie vraha.“ riekol a zmizol ako gáfor.
„Nenarážal na mňa, že nie?“ povzdychol si Amadeus.
„Ale je tu istý pokrok. Akoby v inotaji prijal fakt tvojej existencie.“
„Naozaj? Veď sa ma mňa ani nepozrel.“
Po chvíľke ticha sa Marlene spýtala:
„Čo máš dnes na pláne? Ja by som si totiž dovolenku aj rada užila. Máme len dva týždne a jeden deň nám už ubzikol. Nepôjdeme na pláž?“
„Ale no tak! Majme trocha súcitu s pozostalými.“
„To kvôli tej smrti nevojdeme vôbec do mora?“ opýtala sa zhrozená Marlene.
„Nie celý ten čas. Len dnes... Zajtra... Pozajtra...“
„Vôbec to nemám nič dočinenia s Christianovou prítomnosťou na pláži, že nie?“ napajedila sa Marlene. Amadeus to ignoroval.
„Dohodneme sa. Dnes ešte k moru nepôjdeme. No zajtra tam trebárs strávme aj celý deň. Dnes si môžeme zahrať tenis.“
„V poriadku.“ prikývla Marlene, no nepáčilo sa jej to. Pozrela túžobne na more, ktoré sa jej vlnilo priamo pred očami a zvolala:
„Aha, tam je Christian! Vidíš ho? Bože, je celý červený! Ako vydrží na tom slnku v takom stave?“
„Máme plnú penziu, napoludnie sa môže utiahnuť do baru na pláži.“ poznamenal Amadeus a díval sa, ako sa Christianove objemné české priateľky hodili do mora a vlastná tiaž ich ťahala ku dnu. Christian sa ponáhľal pomôcť im. Dokedy vydrží udržiavať také napäté vzťahy? A dokedy to vydrží Amadeus...
„Toto je absurdné.“
„Nuž čo, braček. Nevyhral si ani jeden set. Smutné.“ smiala sa Marlene, keď odkladali tenisové rakety. Mala pravdu. Ak bola Marlene v niečom neporaziteľná, tak to bol tenis. Túto pravdu uznávalo celé kvantum ľudí, s ktorými si zahrala: Amadeus, jeho rodičia, iní priatelia Marlene a Amadea.
„Raz ťa porazím, uvidíš.“ hrozil jej Amadeus. „Bol som v nevýhode. Je mi teplo.“
„Ó, áno, to zas pri mne bol neustále otrok, ktorý nado mnou držal slnečník a oblieval ma ľadovou vodou. Mali sme rovnaké podmienky. Ba ja som hrala proti slnku.“
Zhovárali sa a ponáhľali sa k hotelu, lebo sa blížilo jedenásta hodina a ohromná horúčosť. Všetci sa ponáhľali nájsť si nejaký prístrešok, pláže sa vyprázdňovali, domorodci sa už tešili na siestu. No niektorí sa azda vybrali na prechádzku. Oproti Amadeovi a Marlene si kráčali bok po boku Ráchel Ingerová, sekretárka nebohého a Oscar Stone, akcionár hotela.
„Dobré predpoludnie vám želáme!“ zavolal na nich Amadeus. „Vybrali ste sa na prechádzku?“
„Veru tak, v hoteli je nuda.“ vzdychol si Oscar. Keď si Amadeus všimol, že má na sebe oblek, zalial ho pot.
„Veď môžete využiť toľko atrakcií – pláž, cyklistika, tenis, golf...“
„Viete, Oscar nie je veľmi športový typ.“ ujala sa slova Ráchel a usmiala sa na pána Stona. „Neviem si predstaviť, že by som vlastnila takmer polovicu hotela v tomto raji a ani raz by som sa neukázala na pláži.“
„Mám citlivú pokožku.“ riekol vyhýbavo pán Stone a pohladkal si pestovanú bradu. „A neznášam, keď sa mi voda dostane do uší.“
„Takže vás asi neprehovoríme, aby ste si s nami podvečer zahrali golf, však?“ spýtala sa ich Marlene. Ráchel a pán Stone sa pozreli na seba.
„Hádam...“ zaváhal on.
„No tak.“ presviedčala ich Marlene. „Golf nie je šport, ale zábavka boháčov.“
„Tak dobre.“ pripustil napokon pán Stone. „Takže sa uvidíme okolo štvrtej na trávniku. Vtedy je ešte teplo, ale už sa to dá vydržať.“
„Platí. Tešíme sa.“ riekol Amadeus a rozlúčili sa.
„Hm... Prečo sme ich vlastne pozvali?“ nechápal Amadeus.
„Lebo svoju dovolenku si predstavujem inak, ako riešenie sporu svojho brata a jeho najlepšieho priateľa.“ poznamenala Marlene.
„Otec mi prikázal, aby som na teba dal pozor.“ pripomenul jej Amadeus.
„A mne zas prikázala mama, aby som dala pozor na teba.“ utrúsila Marlene a obaja sa zasmiali.
„Musí to byť strašný úder pre rodičov, keď ich deti dospievajú.“ vzdychol si Amadeus. „Zvlášť ak ide o dieťa rozdielneho pohlavia, ako je rodič.“
„Áno, azda áno. Ja budem vždy otcova malá princeznička a ty mamin malý maznáčik.“
„Preboha! Nestraš ma!“
Obed nebol v Red Rose nejako limitovaný. Okolo poludnia hostia prichádzali a odchádzali úplne neorganizovane, preto hostia dostávali obed vtedy, keď sa objavili v hoteli. Väčšinou to aj tak boli sendviče, ako na to boli Angličania, majorita hostí v tomto hoteli, zvyknutí. Amadeus obedoval s Marlene v čase, keď nebolo v jedálni nikoho. Niektorí si totiž sendvič brávali so sebou a zjedli ho kdesi inde, alebo sa na obed v hoteli vykašľali a zašli si do reštaurácie.
Christiana v jedálni nevideli. Mysleli si, že tam bol v inom čase. Až neskôr zistili, že ho dve české sestry pozvali na obed do nejakej drahej mestskej reštaurácie (už len podľa toho, že sa o dve hodinky vrátil do apartmánu v nedeľnom oblečení). Amadeus sa začal obávať, že slová mladej a heskej nie sú z úst tých starých žien, čo sa týka Christiana, bezpečné.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár