Ostrov Tripos
„Och, celú noc som nespal. Najprv rýchlikom do Berlína a odtiaľ sem lietadlom. A mám šťastie, že sa mi to vôbec podarilo: čoskoro sa má tento let zrušiť. Nevynáša.“
„Nesťažuj sa, my sme cestu nemali tiež najpríjemnejšiu. Leteli sme cez celý Atlantik do Londýna, kde sme presadli na let sem. Ten asi nebude zrušený. Briti sem radi chodia dovolenkovať.“
Po viac ako polroku sa Amadeus znova stretol s Christianom. A to na mieste, kde to najmenej predpokladal, o ktorom ani nevedel, že existuje: na ostrove Tripos, malom kúsku pevniny uprostred Stredozemného mora, ostrove, ktorý bol v minulosti časťou antického Grécka, Rímskej ríše a v súčasnosti je to samostatný štát. Európska smotánka tu rada trávi letné dni. A v lete je tu skutočne viac turistov, ako domácich. Veď tu žije len asi tristotisíc obyvateľov.
Amadeus a Christian nepatrili medzi smotánku. No Amadeovi sa podarilo vyhrať v istej súťaži dvojtýždňový pobyt na Tripose, v najluxusnejšom z miestnych hotelov (hotel Red Rose, Červená ruža) pre tri osoby. Jeho rodičia nechceli, ani nemohli prísť. Preto si Amadeus za spoločníka vybral Christiana. A ako tretia osoba s ním prišla...
„Amadeus, von sa nedá vyjsť.“ ozval sa mladý dievčenský hlas.
„Prečo by sa nedalo?“ opýtal sa on.
„Tak to skús ty.“
Amadeus mykol plecami, a potisol vozík s kufrom svojím a kuframi svojej spolucestujúcej k dverám. Hneď, ako vyšiel, mal pocit, že dostal facku a zacúval s vozíkom nazad.
„Preboha! Je pol piatej a tam vonku je minimálne tridsať stupňov!“
„Vravela som ti.“ opäť sa ozval mladý hlas.
Ten hlas nepatril nikomu inému, ako jeho mladšej sestre, Marlene. Bola od neho mladšia o štyri roky, a ako taká v nebezpečnom veku dospievania. Už to nebolo dievčatko, ktoré rado trhalo Amadeove domáce úlohy, ale mladá dáma, po ktorej sa začali obzerať mladí (i starší) muži. Amadeus, ako starší brat, bol alergický na to, ako jej iní príslušníci jeho pohlavia zízajú do výstrihu.
„Na to si musíte zvyknúť, milý pane. Ste v subtropickej oblasti. My sme na to zvyknutí a máme to tak radi. Preto vyzeráme tak, ako vyzeráme.“ vravel nemčinou so silným prízvukom ktosi za Amadeovým chrbtom. Otočil sa. Bol to akýsi mladík v rovnošate, ktorý asi tým výzorom myslel to, že mal tmavú pokožku a čierne kučeravé vlasy, ktoré by vydržali aj viac, ako nejaké to slnko a slanú morskú vodu.
„Som Iasonos Konstantinou, syn majiteľa hotela Red Rose.“ vravel ďalej a podal pánom ruku a Marlene ruku pobozkal. „Pripadla mi milá povinnosť odviesť vás do hotela.“
„Ó, áno, na tom výhernom letáku sa písalo, že po nás má prísť auto. Len sme nevedeli, že sa bude unúvať sám syn majiteľa.“
„No, väčšinou sa pre výhercu unúva otec, no dnes nemôže, lebo šiel do Grécka, na stretnutie hotelierov a vrátiť sa mal niekedy túto noc. Ospravedlňuje sa vám a poslal vám preto náš najluxusnejší automobil. Prosím, ráčte ma nasledovať.“
Marlene, Amadeus a Christian nasledovali usmiateho tmavého mladíka na parkovisko pred letiskom a nevedeli si zvyknúť na to teplo tesne pred svitaním. Medzi starými zaprášenými šrotmi jasne žiarilo novšie a čisté auto s logom hotela Red Rose, namaľovanom na kapote.
„Ó, pane, týmito autami vezieme síce turistov, no na takú fúru batožiny nie sme zvyknutí.“ preľakol sa Iasonos, keď videl, čo má Amadeus na vozíku.
„Môj je len ten kufor naspodku.“ vysvetľoval Amadeus a utieral si prepotené okuliare do vreckovky. „Zvyšok patrí mojej sestre.“ a ukázal na Marlene.
„Tak to sa ospravedlňujem.“ riekol úslužne Iasonos a vystrúhal Marlene poklonu. „Dáma nemôže a nesmie cestovať naľahko a je normálne, keď jej príprava na všedné či slávnostné podujatie trvá dlhší čas...“
„Nuž, keď má mať tuto môj braček v škole skúšku, strávi v kúpeľni oveľa dlhší čas, ako ja.“ riekla Marlene.
„Dobrý vzhľad robí niekedy zázraky a môže zakryť medzery vo vedomostiach.“ precedil medzi zubami Amadeus.
„Veď vždy všetko vieš a dostávaš samé áčka. Učíš sa celé dni.“
Hádam by sme mohli nasadať, aby sme boli pri hoteli okolo tej siedmej. Je to na druhom konci ostrova.“ vyzval ich Iasonos, a tým prerušil vznikajúcu hádku. Amadeus so sestrou si sadli dozadu a Christian na predné sedadlo spolujazdca. Najprv sa však spýtal, aby vedel, kde je volant:
„Jazdíte tu na ľavej, alebo na pravej strane.“
„Na ľavej, pane, nie sme britská monarchia.“ odvetil Iasonos a sadli si do auta.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár