Christianov hnev
Amadeus šiel do svojho apartmánu a zazíval. Neuvedomil si, že nespal celú noc a že je unavený. No teraz sa mu zatvárali oči, preto si ani nevšimol krásu svojho apartmánu. Okrem obývacej haly a priestranného balkónu mal apartmán tri spálne: jednu pre Marlene, jednu pre Christiana a jednu pre neho. Vošiel do svojho (najprv vošiel do Christianovho, no keď otvoril skriňu, všimol si, že v nej niet jeho oblečenia), zavrel za sebou dvere, prezliekol sa a ľahol si spať.
Nespal veľmi dlho, aspoň tak predpokladal. Podľa polohy slnka bolo asi poludnie, keď sa prebudil. A práve to ho zobudilo – neznesiteľná horúčava. Iasonos mal pravdu, mal pocit, akoby sa vzduch nehýbal, ale ležal na ňom ako stokilové závažie. Celé telo mal spotené, nočná košeľa na ňom bola úplne mokrá a prilepená, vlasy mal ako mokré a chcelo sa mu strašne piť. Vstal a s námahou sa prezliekol do svojich najtenších a najkratších šiat.
Vyšiel z izby a bol vďačný, že v obývacej hale je malá chladnička s nápojmi. Všimol si, že v nej nie je pomarančový džús. Aspoň vedel, že pani Konstantinová neklamala, a skutočne si bola v noci urobiť piť. Sadol si na gauč, lebo na balkón sa neodvážil ísť. Nevzďaľoval sa veľmi od ventilátora a sledoval, čo sa deje vonku.
Všimol si, že na pláži niet nikoho. Žeby sa na poludnie radšej každý skryl? Nie, veď nikoho nevidel ani hrať tenis, ani hrať golf. Azda hostia takýmto pokojom vzdávajú úctu mŕtvemu. Nevedel, dokedy bude v hoteli tichá domácnosť, lebo hoci aj jemu bolo pána Konstantinova a jeho pozostalých ľúto, nikdy sa ešte v mori nekúpal a túžil po tom.
Buchli dvere od Marleninej spálni.
„Dobré ránko.“ pozdravila ho a naliala si z chladničky vodu. „Čo nové v prípade vraždy?“
„Nič zaujímavé.“ odvetil jej neprítomne Amadeus.
„Hneď, ako sme prišli, sme ti vybalili veci. Ja som si šla ľahnúť a Christian sa pobral na pláž.“
„Pri mori nikto nie je.“ poznamenal Amadeus s pohľadom upretým na vlny.
„Áno, keďže predpokladal, že tomu dnes bude tak, šiel na inú pláž. Asi dva míle odtiaľto je jedna pekná verejná pláž.“
Amadeus si vzdychol. Keď si k nemu jeho sestra prisadla, opýtal sa jej:
„To chce Christian celý deň stráviť na pláži? Upečie sa.“
„Amadeus, myslím si, že žiarli. Žiarli na teba, lebo si v priebehu niekoľkých minút objavil to, na čo by polícia prišla po týždni vyšetrovania. Žiarli, lebo teba hneď zavolali k vyšetrovaniu prípadu, zatiaľ čo on ti mal vybaliť veci, akoby bol tvoj komorník. A žiarli na teba, lebo ťa vždy sprevádzal pri vyšetrovaní a ty si vždy na všetko prišiel sám, bez jeho pomoci. Stál pri tebe ako taký hlupák.“
Amadeus sa díval na svoju sestru. Nebol taký chytrý, ako to o ňom druhý rozprávali (a ako tomu už aj sám začínal veriť). Možno sa vyznal v mŕtvolách a v počínaní vrahov, no nepoznal svojho najlepšieho priateľa. Marlene ho dnes videla prvýkrát a hneď odhalila, čo sa v jeho vnútri skrýva.
„Nuž... Hm... A ty nežiarliš?“
„Na svojho brata? Prosím ťa!“ a zasmiala sa. „Som rada, že mám známeho súrodenca, i keď mi niekedy lezieš na nervy. Sústreď sa radšej na Christiana. No obávam sa, že sa s tebou ani nebude chcieť rozprávať.“
Amadeus dopil vodu a cítil sa strašne. Nebral skutočne niekedy Christiana ako niečo samozrejmé, ako svojho komorníka, ktorý má hovoriť, keď jemu dôjde dych? Christian, poďme tam, urob toto, urob tamto, choď do izby a vybaľ mi veci... Mohol si myslieť, že Christianovi raz dôjde trpezlivosť. Čudoval sa, že to vydržal tak dlho.
„Myslíš si, že som spyšnel?“ opýtal sa utrápene Marlene.
„Úprimne... Áno. Myslím, že v sebe nemáš pocit pýchy, ale akosi podvedome prejavuješ na ľuďoch pocit nadriadenosti. Nie preto, že si vyriešil tie prípady a stal si sa známejším. Počas vyšetrovania si sa spoliehal len na seba a na vlastný mozog. A tak si sa na seba upriamil, že si sa zabudol pozerať na druhých. Nie, nie je to pýcha, je to egoizmus. Prepáč, idem si obzrieť hotel.“ a odišla.
Amadeus osamel. Díval sa na more a začal premýšľať o svojich priateľoch a známych. Nevedome ich začal chápať nie ako slobodné ľudské bytosti, ale ako kulisy vlastného obmedzeného sveta. Myslel si, že uvažovanie o tajomstvách a vraždách a o ich odhalení sústredí človeka na vyššie ciele, že upevňuje cnosť túžby po spravodlivosti, no jeho také myslenie upriamilo len na seba a na vlastné myšlienkové pochody. Ale ako má vyšetriť zločin a nájsť vinníka, ak nie myslením?
Christian sa vrátil v neskoré popoludnie, keď sa už slnko takmer dotýkalo vodnej hladiny na západe. Vošiel do obývacej haly, kde sedeli Amadeus a Marlene.
„Dobrý večer, Marlene.“ povedal, pričom oslovenie zvlášť zdôraznil a na Amadea sa ani nepozrel.
„Večeru tu podávajú o pol ôsmej, Christian.“ upovedomila ho Marlene. „Rýchlo si daj sprchu, prezleč sa, aby sme to stihli.“
„Dobre, jasné, už idem. Dúfam, že si sadneš k nám, Marlene. Spoznal som tu skvelých ľudí, musíš sa s nimi zoznámiť“
Kým sa sprchoval, Marlene povedala Amadeovi:
„Vidíš, našiel si priateľov. Bože, ten sa správa ako pätnásťročné dievča, keď chce vyvolať žiarlivosť u svojho frajera.“
„Tak vidíš to. Je úplne jedno, či ide o pätnásťročné dievča, sedemnásťročné dievča, alebo rozumného mladého muža. Akurát ten tretí nevyvoláva žiarlivosť u svojej priateľky, ale u svojho kamaráta.“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár