Cesta do školy má svoje charakteristické genius loci, rovnako, ako vôbec celá škola. A dnes si ju vychutnávam posledný krát. Trolejbus pomaly ide vpred. Elegantne sa vytočí, zastaví na zástavke. Zotrvačná sila hegne ľuďmi. Pristúpim k dverám. Zasyčí hydraulika, dvere sa otvoria a som von.
Vyberiem sa automaticky smerom ku škole. Dívam sa na oblohu a teším sa z krásneho počasia. Potom môj zrak skĺzne na budovy školy, ktorú som mal rád. Ale... Čo to...?
Čo sa stalo s mojou strednou? Č robí na jej mieste tá rozpadávajúca sa barabizňa, ktorú akoby slnečné lúče obchádzali? Prečo sú všade naokolo, v blízkom parku, v stromoradí stromy zelené, svedčiace o blízkom lete a pred tou ruinou sa týčia k nebu len holé konáre, na ktorých krákajú vrany?
Nerozumel som tomu. Podišiel som s búšiacim srdcom bližšie. Okná porozbíjané, niektoré zatlčené doskou, na dverách nápis: Nebezpečenstvo zosunu, nevstupovať!
,,Preboha, čo sa stalo?" vravel som si. ,,Vari tu vybuchla bomba?"
Ignorujúc nápis som otvoril dvere. Hrozne zaškrípali a odhalili zničený vestibul. Steny boli zašpinené, busta Ľudovíta Štúra tu nebola, vrátnica sa ani nedala rozoznať v tom dopustení.
Nevedel som, čo si myslieť. Letel som hore schodmi do triedy. Z nej bola len jedna veľká temná diera. Zaklopal som na kabinet triednej. Nič. Otvoril som ho, no v ňom ani živej duše. Všade len holé steny, špinavé povypadané tehly a tma ako v noci, hoci vonku bol jasný deň.
,,Pri Diovi, čo sa stalo?! Veď len v piatok som tu exceloval z literatúry." myslel som si, keď som sa díval na triedu, kde stál pred tromi dňami zelený stôl. Naskočila mi husia koža, bol som zmätený a v očiach som mal slzy. Ak niekto bude vedieť, čo sa deje, bude to riaditeľ. Alebo jedna zo zástupkýň.
Zničený som šiel slimačím krokom do krídla, kde sídli vrchnosť školy. Nepredpokladal som, že tam niekoho nájdem. A skutočne. Nebolo ani zástupkýň, ani riaditeľa. Ani hospodárky, ba ani školník nebol vo svojom byte. A ani jeho jazvečík neštekal za dverami.
Vyšiel som von z budovy a znova som sa presvedčil, či som vstúpil do dobrej budovy. Áno, všetko bolo ako obvykle. Tam stál mercedes majiteľa blízkeho penziónu, na rohu pouličné dámy, tak kráčal parkom bezdomovec s čučom v ruke. No kde je moja škola? Asi zavolám na políciu... Moment, tam ide policajt! Síce pár rokov pred dôchodkom, ale predsa policajt.
,,Prepáčte!" zavolal som na neho. On hodil očkom po naviestkach, ktoré sa radšej skryli, a potom sa otočil ku mne.
,,Áno, mladý pane? Aký máte problém?"
,,Prosím vás, neviete, čo sa tu cez víkend stalo?" pýtam sa ho a ukazujem za seba, na budovu školy.
,,Nerozumiem." zvraštil obočie policajt. ,,Nestalo sa tu nič zvláštne."
,,Ale..." hovoril som začudovane. ,,Škola... Čo sa stalo so školou?"
,,Škola?" nechcel veriť on vlastným ušiam. ,,Chlapče, odkiaľ ste prišli? Veď tu škola nie je minimálne päťdesiat rokov..."
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
zeriavka
17. 3.marca 2011 23:02
aký zaujímavý zvrat to má na konci ...malo to zobraziť to ako rýchlo letí život alebo to malo nejaký hlbší zmysel?
Napíš svoj komentár