Ja som sa o tejto skutočnosti na vlastnej koži presvedčil 18. decembra minulého roku.
S kamarátkou sme sa vracali z celodennej návštevy Prešova. Rozlúčili sme sa so známym, ktorý mieril do iných končín východného Slovenska a vybrali sme sa na vlakovú stanicu. Vošli sme do podchodu, kde neboli schody, ale rampa. Bola celá pokrytá ľadom ako zrkadlo, len-len že sme nespadli.
,,Dokelu, prečo to nerozmrazili." povedal som nahnevane.
No pomaličky, držiac sa madla, sme dorazili až dole. Vošli sme do vestibulu železničnej stanice a pozreli sme sa na oznamovaciu tabuľu.
,,Vlak nám ide až o 18:44, to je takmer hodina." oznámila Kamarátka.
,,Tak sa poďme pozrieť na autobusy." navrhol som a prešli sme podchodom na druhú stranu ulice. Opäť sme sa prebrodili ľadom k budove autobusovej stanice. Tuto boli vyhliadky pozitívnejšie - autobus do Cassovie mal ísť o pol hodinku.
Sadli sme si do vestibulu a hovorili o uplynulom dni. Ani sme si neuvedomili, ako nám intenzita hlasu stúpa, až sme revali na celú stanicu a každý si nás zvedavo obzeral. Ak by sme boli na letisku, už by si nás fotografovala skupina japonských turistov. Taktiež ich zaujali naše reči, vzhľadom k tomu, že mnohí nepoznajú rozdiel medzi slovami jezuita a jehovista, a zrejme predpokladali, že čochvíľa ich budeme obracať na správnu vieru.
Autobus mal zo stanice odchod o 17:35, teda ani nie o desať minút. Nahrnuli sme sa na nástupište (prepánajána, zase ten poondiaty ľad!!!) a čakali sme.
,,Och nie, veď ten ide cez dediny!" zvolal som sklamane. ,,To budeme doma o hodinu."
,,Priamo do Košíc ide o päť minút, tak počkáme." riekla Kamarátka. Prikývol som, vyskúšali sme si opäť piruety Ondreja Nepelu, aby sme na ľadovej pokrývke nespadli a prešli sme na príslušné nástupište.
Kým sme čakali, Kamarátka mi hovorila o svojom priateľovi. Odhalil som záhadu, prečo hovorí v poslednej dobe tak nahlas. On ju totižto nepustí k slovu, teda ho musí prekrikovať. Kým sme sa zhovárali, prišlo na nástupište fúra ľudí.
,,Ozaj, kedy ide ten vlak?" opýtal som sa svojej spoločníčky ticho. ,,Nerád by som stál v autobuse pol hodiny." dodal som a v myšlienkach som sa preniesol do čias, keď som cestoval postojačky z Plzne do Prahy. Myslel som, že tá D5 nemá konca.
,,O 17:50." odvetila po krátkom zamyslení. O dvanásť minút...
,,Fajn, tak poďme späť na železničnú stanicu." rozhodol som a už po neviemkoľkýkrát sme využili podchod (aby som nezabudol, motali sme sa tam aj ráno).
Ako hviezdy sme prišli k pokladnici, vystrčili sme oproti predajcovi lístkov svoje ISIC karty a Kamarátka riekla:
,,Košice, dvakrát."
Predajca bol asi už druhý človek v tom dni, ktorý mi dokázal čítať myšlienky. No tento nemal cez deväťdesiat rokov.
,,Ale vlak ide až o trištvrte na sedem." oznámil a nám zamrzol úsmev na tvárach.
,,Ach, tak potom nič." vypotil som zo seba. Obrátili sme sa a obaja sme vedeli smer - autobusová stanica.
,,Prepáč, ale predtým, ako sme odišli, som sa ešte raz pozrela na oznamovaciu tabuľu." vravela mi Kamarátka v podchode. ,,No pozrela som sa na tabuľu príchodov. A z Košíc mal prísť vlak o tomto čase."
,,No nič už." vzdychol som si už na autobusovej stanici. Žiaľ, 17:40 nám už ušiel a ďalší mal ísť až o 19:15.
,,Asi sa vrátime... Na železničnú... Na železničnú stanicu..." hovoril som, dusiac sa smiechom. Kamarátka, tiež sa smejúc, prikývla a obrátili sme sa, aby sme znova využili podchod (pevne dúfam, že už naposledy!!!)
Pokojne sme prišli na železničnú stanicu a šli sme si kúpiť lístky na osobák o 18:44. Nanešťastie, predavač bol ten istý, čo pred chvíľou. A začudovane si nás obzeral dlho po tom, ako sme už lístky mali v rukách.
,,Nástupište číslo 3." riekol som, keď som sa pozrel na lístok.
,,Ozaj, ten chlap sa na nás vždy díva." šepla mi Kamarátka.
,,Asi nemal ešte takých čudných zákazníkov." poznamenal som. ,,Je tu kosa, poďme radšej do čakárne na poschodie."
Vyšli sme na poschodie, do čakárne, ktorá bola prázdna, takže sme sa mohli poriadne vyvrieskať a vyrehotať, akoby sme mali poriadne promile v krvi, no pravdou bolo, že sme neboli ani pod vplyvom alkoholu, ani žiadnej inej psychotropnej látky. Neviem, čo nám vtedy bolo...
,,Nie je to náš vlak?" opýtal som sa pri pohľade z okna.
,,Je to nástupište číslo tri, no ten náš má prísť až o štvrť hodiny.
,,Vtedy má odísť, no vždy prichádza skôr, v Prešove nastupuje a vystupuje veľa ľudí." poznamenal som a náhlili sme sa na nástupište (dokelu, už zas podchod!!!).
,,Košice sú južne, že?" opýtal som sa na peróne.
,,Áno, tak je."
,,Tak prečo chceme ísť do Košíc vlakom, ktorý z juhu prišiel?" nadhodil som logickú otázku.
,,Mňa by skôr zaujímalo, čo robíme na nástupišti tri, keď ten vlak z juhu je na nástupišti dva." riekla Kamarátka a začala sa smiať.
Sklamane a skrehnutí od zimy sme sa vracali do našej čakárne. Už som mal po krk stanice i celého Prešova. Z domu som vyšiel o piatej ráno a odvtedy som mal na nohách čižmy, na sebe hrubé oblečenie, aspoňže kabát som mohol vyzliecť v bližšie neurčenej inštitúcii v mestskej časti Prešov - Juh.
No toľko, čo sme prišli do čakárne, príjemný hlas hlásil, že náš vlak prišiel. Znova sme sa rozbehli naspať podchodom na nástupište a o chvíľu sme už sedeli vo vlaku do Košíc. Len sme sedeli, lebo vlak mal meškanie a vyrazil o siedmej večer.
Keď som konečne strčil kľúč do zámku bytu, bolo pol deviatej. Aj takáto môže byť cesta z Prešova do Košíc.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
soraya
16. 1.januára 2011 18:09
najs tiez som parkrat mala taku napinavu cestu z PO do KE presov je divne mesto
Napíš svoj komentár