Päť hodín ráno: tma. Čo sa to deje?
Šesť: stále tma. Vari dnes svitať nebude?
Pol siedmej. Zazvonil mu budík. Zdvihol sa z postele a vypol ho.
„Ja som večer sťahoval žalúzie?“ šepol. „Nepamätám si na to. Veď žalúzie nikdy nesťahujem.“
Postavil sa a pristúpil k oknu. Dotkol sa korálkovej šnúrky, no zistil, že žalúzie sú, ako vždy, vytiahnuté. Nevie spať, ak je navôkol úplná tma. No teraz, v deň letného slnovratu, je nemožné, aby o šesť tridsať bolo jediným zdrojom svetla pouličné osvetlenie pred oknom, hviezdy a mesiac.
Pozrel sa na mobil. Naozaj, pol siedmej preč. Nie, to nie je možné! Asi mu zle idú hodiny v mobile. Zapol televízor, pozrel sa na teletext a zdrvila ho hrôza. Hodiny mi idú na minútu presne.
Vypol teletext a všimol som si, že sú vysielané mimoriadne správy. Zvýšil hlasitosť. Vystrašená moderátorka vravela:
,,Odborníci presne nezistili, ako k tejto anomálii došlo. Isté je, že noc zavládla na celej zemi. Naša redakcia však zistila kuloárne informácie, že podľa posledných pozorovaní najvýkonnejších teleskopov sa zdá, že Slnko úplne zmizlo. Naša televízia vám teraz, ako prvá, prináša rozhovor s...“
Vypol televízor a nevedel, či sa báť správy, že Slnka niet, alebo byť znechutený, že i v takom dôležitom okamihu, ako nastal, sú súkromné televízie schopné zaťahovať do správ reklamu na svoju šikovnosť.
„Síce Slnka niet, skúška určite bude.“ riekol On. Naraňajkoval sa, umyl, obliekol si oblek a vyšiel z domu.
Počas cesty počúval cez mobil rádio. Na každej stanici vysielali program týkajúci sa problému celosvetového fenoménu tmy. Prednášali rôzne teórie, jedna bola fantastickejšia ako druhá. To isté sa dialo aj v temných uliciach.
Situáciu využili obchodníci, ktorý začali predávať svietidlá a infračervené lampy za zvýšené ceny. Vo veľkých obchodných centrách povymýšľali dokonca slogany na tmu a nevychádzajúce slnko. Do ulíc vyšli nepraví proroci, aby ohlasovali skorý zánik sveta. Niektorí prepadali panike, iní sa snažili búriť. No polícia bola v strehu a krotila vášne, ako len mohla. Bola totiž potrebná aj na cestách, kde sa tvorili zápchy kvôli častým nehodám a na mnohých iným miestach.
Samozrejme, skúška dnes nebola. Do školy neprišiel ani profesor, ani študenti, len asi traja podobní blázni, ako On. No hneď sa aj vracali domov, zhovárajúc sa o zvláštnom jave. Vo veľkých mestách sa už začali pouličné nepokoje, rabovanie, otvorené zrážky s políciou. Vlády sveta vyhlásili celosvetovo platiace stanné právo. Zmrazili sa všetky ceny a platy.
„Má to vôbec význam?“ vzdychol si jeden z Jeho spolužiakov, ako spolu kráčali z univerzity. „Asi je to skutočne koniec sveta.“
„Myslíš?“ pochybovačne sa spýtal On.
„A čo iné by to mohlo byť? Pozri sa: je letný slnovrat, najdlhší deň v roku, okolo deväť hodín ráno a je tma ako o polnoci. Takýto stav je všade na svete. Slnko úplne zmizlo. To je koniec.“
„Nie, nie...“ protestoval so strachom, no uvedomoval si, že asi je to tak.
Po príchode domov pozeral televíziu, ani sa nevyzliekol z obleku (keď už príde koniec, nech je aspoň slušne oblečený). Systém kolaboval, kolabovala aj príroda. Množili sa nebezpečné baktérie. Zvieratá strácali hlavu viac, ako ľudia. Rastliny odumierali. Oblačnosť, ktorá počas noci udržiava teplotu, začala chladnúť, rovnako aj zem. Bolo čoraz chladnejšie. V oblastiach, kde je oblačnosť mizivá (na púštiach) klesla teplota tak razantne, že všetko živé uhynulo.
Začali prevádzku teplárne, no nie každý do práce prišiel. Ľudia začali upadať do letargie a depresie. Mnohí páchali samovraždy. Aj televízie prestávali vysielať, lebo ich pracovníci chceli posledné chvíle stráviť so svojimi blízkymi. Krajiny a oblasti, ktoré sa úplne spoliehali na slnečnú energiu, sa ocitli v úplnej tme. A slnka stále niet.
On sa na to všetko díval, no potom televízor vypol, nevediac, čo si myslieť. Chcelo sa mu plakať, stretnúť sa s priateľmi, rodinou, rozlúčiť sa, objať niekoho, niekoho mať pri sebe. Nechcel zomrieť sám.
Hnaný depresiami upadol do spánku. Snívalo sa mu, že blúdi temným lesom. Kľučkoval pomedzi stromy a dával si pozor, aby nespadol. Zrazu čosi zazrel. Pred ním sa trblietal akýsi svetlý bod. Podíval sa na neho. A nepozerajúc si pod nohy spadol.
Zaboleli ho kolená a uvedomil si, že je skutočne v akomsi temnom lese. Ani sa nestačil diviť, ako sa sem dostal, keď pri sebe začul akýsi zvuk. Zľakol sa a vybral z vnútorného vrecka saka mobil a posvietil si pred seba. Pri ňom stál akýsi malý zajačik. Oňuchal ho, potom mu chytil do úst kravatu a poťahal ju k sebe. Odskočil a pozrel sa na Neho.
„Chceš, aby som šiel za tebou?“ opýtal sa On, postavil sa a šiel za malým hlodavcom. Tu si všimol, že zajac ho doviedol k trblietavej korune, ktorá ležala na zemi.
,,Odkiaľ sa tu len nabrala?“ začudoval sa On. Zdvihol a obzrel si ju. Taký materiál ešte nevidel. Bol akoby ukutý zo svitu hviezd a skutočne aj osvetľoval okolie.
„Kto ju stratil. Nevieš?“ obrátil sa k zajačikovi. On pokýval hlavou, aby dal najavo súhlas a viedol Ho k lesnému jazierku z ktorého vychádzala jasná žiara. On pokrútil hlavou, podišiel k jazierku bližšie a podíval sa doň, aby videl zdroj svetla. A tým bola dievčina nevídanej krásy, ktorá bola pod hladinou sťa mŕtva.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
weronna
20. 6.júna 2011 20:18
úúúúúžasné
Napíš svoj komentár