„Nie!“ zvolal On, sklonil sa a dievčinu z vody vytiahol. Položil si ju k sebe, a práve ju chcel začať oživovať, keď sa prebrala a vykašľala z úst vodu.
„Vďaka, môj záchranca.“ usmiala sa na neho. „A ako vidím, máš aj moju korunu.“
„Nech sa páči.“ riekol jej a podal jej žiarivý klenot, ktorý si dala na hlavu. „Môžem sa ťa opýtať: kto si?“
„Som Ráno, som Svitanie, som Auróra.“ povedala žiarivá kráska. „Som priateľka a prvá služobníčka Slnka.
„Slnka?“ zadivil sa On. „Tak vedz, že Slnka niet. Zmizlo. Od včerajšieho západu ho nik nevidel. Kde je? Prečo nevychádza? Veď všetci pomrieme od chladu a temnoty.“
„Neviem kde je Slnko, mládenec.“ riekla Auróra. „Dnes ráno, keď som otvorila Východnú bránu paláca, aby mohla Slnko vyjsť na oblohu, nebolo jej. No na mňa zaútočila strašná striga. Bránila som sa a vyletela Východnou bránou. Striga sa premenila na ohavného vtáka a prenasledovala ma. Nad týmto lesom ma dochytila, vykmasla mi z vlasov korunku a hodila polomŕtvu do jazierka. Nebyť teba, už tu nie som. Ešte raz ti ďakujem.“
„Nemohol som ťa tam nechať.“ povedal On a krátko sa usmial. „No teraz musíš pomôcť ty mne. Pomôž mi zistiť, kde je Slnko a prečo nevychádza.“
„Musí to mať súvis s tou strigou.“ riekla Auróra po krátkom zamyslení. „Musíme sa dostať do Slnečného paláca. Počkaj.“
Auróra silno zapískala. Čoskoro sa k nim z temnej oblohy zniesol obrovský tvor – mal telo obrieho leva, no hlavu aj krídla akoby si prepožičal od orla.
„Zdravím ťa, Griphus.“ pozdravila tvora Auróra. On sa jej uklonil svojou operenou hlavou a cvakol zobákom. „Prosím ťa, odnes mňa a tohto mladíka do paláca Slnka.“
Keď Griphus znova cvakol zobákom, Auróra si na neho vysadla a On si sadol za ňu. Griphus zamával obrími krídlami a vzlietol. Hoci všade bola tma ako v noci, im na cestu svietila samotná Auróra, a aj jej korunka. A Griphus iste cestu poznal – stačilo stále letieť na východ.
Čoskoro dorazili ku krásnemu palácu, ktorý bol celý vystavaný z mramoru, no strechy, brány a okná mal zo zlata. Vošli dnu Východnou bránou a hneď sa k nim zišlo všetko služobníctvo Slnka. Pred Aurórou sa uklonili a čakali na rozkazy.
„Kde je Slnko?“ spýtala sa. „Ľudia hynú od zimy a tmy. Prečo nekoná svoju prácu?“
„Pani, nevieme.“ povedal najstarší sluha. „Keď ste ráno otvorili bránu a uchytila vás striga, utekali sme do jej izieb. No zmizla. Jej spálňa je rozváľaná, akoby v nej ktosi zápasil. Iste Slnko niekto uniesol.“
„To je strašné.“ vzdychla si Auróra a položila si dlaň na hruď. Ak by ste sa čokoľvek dozvedeli, dajte mi to vedieť. A hoďte tým chudákom ľuďom aspoň pár vlasov Slnka. Nech ich polárna žiara poteší a dodá nádej. Nevzdám sa, kým slnko nenájdem.“
Auróra si sadla znova pred Neho, čosi šepla Griphovi a znova leteli tmou, tentoraz na západ.
„Musíme ísť do Mesačného paláca. Mesiac je bratom a priateľom Slnka. Iste bude o svojej sestre niečo vedieť.“
„Dúfajme.“ vzdychol si On. Uvedomil si, že nebyť Auróry, bol by on aj celé ľudstvo stratené. Ešte je nádej, že Slnko nájdu. Je!
„Dorazili k palácu, ktorý bol navlas podobný tomu, kde bývala Slnko. Len strechy, okná a brány neboli zo zlata, ale zo striebra. Vošli dnu, zosadli a šli do komnaty, kde práve bol Mesiac, ako im ukázali služobníci. Bol to mladík pekného zovňajšku, možno trocha bledý, no so striebristými vlasmi a očami. Zvláštnosťou bolo, že časť pravej polovice tváre mal vždy v tieni – čo už, je kdesi v tretej fáze. Mesiac vypočúval mnohé hviezdy a nebeské mocnosti, no nik nevedel, kde je jeho sestra. Ani on.
„Neviem vám pomôcť.“ vzdychol si. „No ešte som sa nezhováral s Venušou. Je to spolupútnička a priateľka Slnka. Ak ona nebude vedieť, kde je, tak potom už nik.“
„Ju som ráno nad východným obzorom videl.“ povedal On. „Len Slnka nebolo.“
„Ideme rovno za ňou.“ rozhodla Auróra.
„Idem s vami.“ povedal Mesiac. „Len počkajte, nariadil Síriovi a Polárke, aby aj s ostatnými hviezdami ožiarili ľudí. Nech majú nádej.“
Čoskoro nebeské vojsko vyšlo na oblohu a Mesiac si sadol na Griphusa, za Neho. Griphovi to nevadilo, veď to bol obrovský a mocný tvor.
„Zaleť južne, Griphus, leť za Venušou.“ zavelila mu Auróra a už leteli. On sa cítil čudne. Pred ním žiarila ako odlesk Slnka Auróra a za ním sa striebristo jagal Mesiac.
Čoskoro boli pri paláci Venuši, ktorý bol na juhu. Nepodobal sa ani na Slnečný, ani na Mesačný palác. Bol menší a menej prepychový. Predsa len, Zornica a Večernica nie je až také dôležité povolanie, ako byť kráľom denného či nočného svetla.
„Kde si Venuša?“ volala na ňu Auróra v jej paláci.
„Tu.“ ozvala sa a zjavila sa krásna žena, ktorej jas bol len o niečo menší, ako jas Auróry. A On nevedel povedať, ktorá z nich je krajšia.
„Venuša, nevidela si Slnko?“ opýtal sa jej Mesiac. Ona však smutne pokrútila hlavou a riekla:
„Nie. Ráno som ju čakala na východe, no neprichádzala. Potom som počula, ako sa medzi ľuďmi hovorí, že zmizla.“
„Nevieš, kde je?“ smutne skúšala šťastie Auróra.
„Nie. A pýtala som sa každej planéty. Nevedel to nikto. Iba...“
„Čo!“ vykríkli všetci traja.
„Nepýtala som sa Merkúra.“
„Merkúr!“ vzdychol si Mesiac a hodil rukou. „Čo len ten bude vedieť?“
„Hm, býva k Slnku najbližšie.“ premýšľal On. „Možno predsa...“
„Možnože niečo vie, prečo nie.“ mykla plecom Auróra. „Je predsa najrýchlejší zo všetkých planét. A tiež nenápadný. Iste sa už niečo prezvedel.“
„Tak poďme za ním.“ rozhodol Mesiac a vyskočil na Griphusa. Jeho príklad nasledovala aj Auróra, no On sa zdržal len toľko, aby Venuše povedal:
„Venuša, choď na oblohu, ukáž sa ľuďom. Nech majú nádej.“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár