Leteli k Merkúrovi, ktorý býval neďaleko Slnka, tak blízko, že v diaľke sa už jagali zlaté strechy Slnečného paláca. Vošli do jeho príbytku a vyhľadali ho. Bol to nízky muž v stredných rokoch a vravela sa o ňom, že má večne mrzutú náladu.
„Merkúr, vieš, kde je Slnko?“ opýtal sa ho z mosta do prosta Mesiac. Mužík na neho obrátil zamračenú tvár.
„Vari nie je na oblohe? Stačí, ak sa pozrieš zo Zeme hore.“
„Na nebesiach nie je, ty to dobre vieš.“ oborila sa na neho Auróra. „Tak vrav, kde je? Bývaš k nej najbližšie.“
„Videl som ju ráno.“ povedal. „Unášal ju preč akýsi čierny mrak.“
„Čože?!“ zvolali On, Auróra i Mesiac naraz.
„Tak je.“ prikývol Merkúr. „Obul som si svoje okrídlené čižmy a letel som za nimi. Je to zlé. Slnko uniesol pán temnôt Erebos so svojou ženou Nyx. Slnko je uväznené kdesi v ich pevnosti, ktorá stojí v severnej časti Podsvetia.“
Naši hrdinovia sa naľakali. Azda chce vládca tmy naveky vládnuť svetu?
„Čo teraz?“ vzdychol si On.
„Musíme dostať Slnko z jeho moci.“ vyhlásila Auróra. „Predsa nemôže byť naveky uväznené.“
„Traja sa do pevnosti Erebosa nedostaneme.“ pokrútil hlavou Mesiac. „No kto nám pomôže?“
„Kto?“ vyhlásil po krátkej úvahe On. „Kto sú najvernejší priatelia Slnka na nočnej oblohe? Kto svieti priamo nad hlavami nás, ľudí. Predsa súhvezdia zverokruhu!“
„Iste.“ usmial sa Mesiac. „Sú to najmocnejší hrdinovia nebeského vojska. Merkúr! Už dávno si mal mne alebo Auróre dať vedieť, čo sa stalo. Ak chceš odčiniť svoj omyl, leť a prikáž znameniam, aby sa zaodeli do tmavých plášťov, prišli do severnej časti Podsvetia a pripravili sa na boj, na útok na mocnú pevnosť. Leť, ako najrýchlejšie dokážeš!“
Merkúr prikývol, a hneď bol preč. Aj naši hrdinovia nasadli na Griphusa a leteli k hmlovine neďaleko súhvezdia Blížencov, čo bola vstupná brána do Podsvetia. Počas cesty sa aj Auróra a Mesiac zaodeli do tmavých plášťov, aby ich v Podsvetí pre ich jas nik neodhalil.
Podsvetie bolo temné, ako len Podsvetie môže byť. Bolo v ňom chladno, strašidelne a pusto. Nikde ani živej duše, len kde-tu nejaký tieň, ktorý bol kedysi živým človekom, no na Elyzejské polia sa nedostal. Griphus letel nad tým bezútešným krajom a mieril na sever, kde sa černela veľká pevnosť Erebosa. Bola strážená, akoby útok skutočne pán noci aj očakával. Okrem rôznych nočných démonov na stráži boli aj strigy a strigôni.
Griphus zostúpil na bralo neďaleko pevnosti. On, Auróra aj Mesiac zostúpili a dívali sa na budovu. Dohodli sa, že Zvieratník musí nečakane zaútočiť. A kým bude v pevnosti vládnuť chaos, oni traja vyhľadajú Slnko a oslobodia ju.
Hneď sa k ním pridružilo i všetkých dvanásť znamení v tmavých plášťoch. Mesiac im vylíčil plán a oni s ním súhlasili. Opatrne pristúpili k pevnosti. Do priekopy okolo nej vošli Ryby. Okamžite vypili všetku vodu. Ostatní mohli prejsť neškodne priekopou na druhú stranu a začal sa útok.
Býk s Kozorožcom vyvalili veľkú bránu. Prvé stráže zrazil na zem Baran. Stenu pevnosti naľavo od brány vyvalili so svojim mocným kladivom Blíženci. Vošiel cez ňu Vodnár, ktorý stráže zalieval prúdmi vody, v ktorých útočili Ryby. Panna zápasila s mocnými mužmi po boku Strelca. Váhy sa rozháňali a udierali strážcov hlava-nehlava. Rak udatne bojoval svojimi ostrými klepetami a pomáhal mu Škorpión, ktorý bol navyše vyzbrojený nebezpečným chvostom. A Lev bežal po nádvorí pevnosti a stráže popadali na zem už len od jeho mocného revu a pohľadu na jeho silné laby, pazúry a zuby.
Vo všeobecnej trme-vrme si nikto nevšimol Auróru, Jeho a Mesiac, ako zostupujú do podzemia pevnosti, kde boli žaláre. Kde-tu boli stráže. No stačilo, aby sa na ne pozrel Mesiac svojim striebristým pohľadom a oni okamžite zaspali.
„Sme na mieste.“ povedal, keď zastali pred jednou celou. Skutočne: spod dverí bolo vidieť vychádzať červenkasté lúče večerného Slnka.
Mesiac vyvalil dvere a naskytol sa im čudný pohľad. Nad Slnkom, ležiacou na zemi, stáli Hypnos a Nyx. Hypnos šepkal Slnku krásne slová o ona tvrdo zaspala. No akonáhle vošli dnu neželaní hostia, Nyx zaútočila na Auróru a Hypnos na Neho.
Bol to krátky boj. Čoskoro ležala Nyx na studenej dlážke v bezvedomí. Rovnako aj Hypnos. Mesiac prebudil Slnko, vysvetlil jej, čo sa stalo a unikali preč.
„Stáť!“ zvolal Erebos, ktorý im zastal cestu. „Slnko odtiaľto nevyjde!“
„Nikto nestačil ani nič povedať, lebo Slnko zbĺklo poludňajším svetlom. On, Mesiac, i Auróra si stačili rukami zakryť oči, no Erebos ostal oslepený, a tak padol na zem.
„Poďme, rýchlo, kým Zvieratník uvládze bojovať proti presile!“ volala Slnko a utekala, jasne svietiac. Za ňou sa ponáhľali Mesiac, Auróra a On.
Všetko sa dobre skončilo. Hoci Zvieratníku už dochádzali sily a stráž pevnosti sa z počiatočného štádia chaosu stihla spamätať, oslepila ich žiariace Slnko. Hneď aj v sprievode ostatných vyšla na oblohu a ľudia, ktorí stratili všetku nádej, sa zaradovali. Bolo 21. júna, sedemnásť hodín, šestnásť minút. Okamih letného slnovratu.
Auróra s Mesiacom odviedla Jeho domov. Vo všeobecnej radosti sa nikto z jeho susedov nečudoval, že pred ich panelákom stoja dve alegorické postavy a obrovský bájny Griphos. Veď ľudstvo bolo na pokraji skazy. Panika a chlad všetkých temer položil na kolená.
„Určite sa na mňa sem-tam pozri Mesiac, či opäť nepotrebujem tvoju pomoc.“ zažartoval On a podal svojmu novému priateľovi ruku. Potom pobozkal ruku Auróre a sľúbil jej, že sa každé ráno pozrie k východu, aby videl jej jas predtým, než sa na oblohu vyhupne Slnko.
„Aj ja sa budem dívať a budem sa na teba usmievať ako na toho, kto zachránil svet pred temnotou.“ riekla Auróra. Aj s Mesiacom nasadli na Griphusa, zakývali mu a zmizli v žiare zapadajúceho Slnka.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár