,,Och, veď vyzerá ako živý." vzdychla si suseda mŕtveho, keď nakukla do rakvy. Skutočne, telo vyzeralo, že už-už otvorí oči.
,,A bol taký mladý. Veď nemal ani tridsiatku." dodala druhá staršia pani, ktorá sa taktiež prišla rozlúčiť so vzdialenejším príbuzným posledným pohľadom.
,,A takto skončil. Chuderka jeho žena."
Obe dámy sa pozreli na ženu v kúte miestnosti. Mala na sebe čierne vdovské šaty. Sedela v kresle, usedavo plakala. Akási kondolencia jej práve sústrastne stískala ruku, iní jej podávali pohrebné vence, ktoré budili naokolo odpudzujúci pach smrti.
,,Neplačte, mladá pani, veď takto mu iste bude lepšie. Jemu, i vám." hovoril jej postarší muž.
,,Tak je, už si nepamätáte, čo ste si pri ňom vytrpeli?" ozval sa iný hlas. ,,Tie jeho nočné návraty v podnapitom stave, milenky, vaše modriny..."
,,Ale... Zažili sme i pekné chvíle. Ktoré už teraz... Och... Nikdy... S nikým..." vravela vdova prerývane, s plačom.
,,Ale no tak, Marta, spamätaj sa." sklonil sa ku nej švagor a povzbudil ju sileným úsmevom. ,,Veď to už prežili viacerí. A uvedomili si, že... Že je im príjemnejšie tak. Možnože aj ty si raz priznáš, že skutočne..."
,,Čo?!" prerušila ho bodro. ,,Že je to teraz také skvelé? Že život plný odriekania bude príjemnejší ako to, čo sme žili doteraz?"
,,Nemala by si to tak brať." krútil švagor hlavou. ,,Aj ja som si to myslel, ale keď som sám umrel, tak..."
,,DOSŤ!" zvolala teatrálne. "Nechaj ma, úbohú vdovu, nech žialim. Och, ja nešťastná, prenešťastná žena!"
Všetci smútiaci hostia boli už v byte. Každý čakal, kedy mŕtveho odnesú na miesto posledného odpočinku.
,,Je čas." poznamenal brat zosnulého. Marta prikývla. Vstala, pričom ju podoprel švagor a jej otec. Muži, ustanovení na nesenie rakvy, pristúpili po troch ku každému boku, truhlu uzavreli, zdvihli a vydali sa na cestu prví. Za nimi šla vdova, najbližší pozostalí a ostatní, vzdialená rodina, priatelia, kolegovia, známi.
Našťastie, mŕtvy býval na prvom poschodí, takže nebol problém zniesť rakvu po úzkom schodisku na prízemie. Výťah každý ignoroval, všetci šli za rakvou po schodisku, len staručká babka, ktorá mala rada svojho vnuka, ležiaceho v rakve, šla dole výťahom, nakoľko jej pri chôdzi pomáhali dve paličky a najstaršia nevesta.
Smútočný sprievod v čiernom vyšiel z paneláku a smeroval ku krajnici cesty. Ozývali sa z neho plač, vzlykanie a tiché rozhovory, rovnako, ako doposiaľ v byte. Na zvýraznenie smútočnej nálady sa rozpršal tichý dážď. Ako na povel vytiahol každý zo zástupu v čiernom dáždnik a rozprestrel ho nad seba.
Šli niekoľko minút, keď sa pred nimi zjavil cintorín, ohradený kúsok zeme, no spoza plotu bolo vidieť vŕby, buky a iné stromy, černiace sa kríže a hrobky tých bohatších.
Pristúpili až celkom k bráne cintorína, keď sa vtom ozval hlas:
,,No moment, priatelia, moment, nebudeme si z tak sakrálneho a dôstojného miesta robiť posmech."
Každý zo zástupu uznal, že hlas má pravdu.
,,Tak ho teda zložte, chudáka." povedal nosičom brat. Prikývli a zložili na zem bremeno. Odokryli veko, a z truhly vyskočil mŕtvy, svieži ako rybička (!). Postavil sa pred zástup a s úsmevom na perách povedal:
,,Drahí moji, ďakujem vám, že ste sa zúčastnili tohoto môjho pohrebného aktu! Ste všetci srdečne pozvaní aj na kar, ktorý sa usporiada na moju počesť v neďalekej reštaurácii. Ešte raz: ďakujem vám!"
,,Naozaj bol potrebný celý ten cirkus?" hovorila netrpezlivo Marta a s výčitkou sa pozrela na muža. Smútiaci práve zložili dáždniky, lebo prestalo pršať a zasvietilo slniečko. Navzájom sa jeden druhého pýtali, či pôjdu aj na kar.
,,Isteže, drahá, keď starý človek v tebe zomrie a začne účinkovať ten nový, treba tomu dať primeraný lesk a eleganciu. A skvelý obraz pohrebu... Jednoducho som tomu nemohol odolať."
,,Má pravdu, veď nikomu nepovedal, že skutočne zomrel." vravel otec Marty.
,,Vďaka, otecko. No tak, Martuška, nehnevaj sa. Poď, dnes nevaríš."
,,Skvelé. No možnože odteraz bude varenie jedinou zábavou môjho života. Odkedy si... Tým, tým... Novým človekom." durdila sa, no šla po boku manžela k reštaurácii za ostatnými smútiacimi.
,,Veru, máš pravdu, keď si ma podnapitého ukladala o postele, keď si odháňala odo našich dverí moje milenky, keď si sa uhýbala mojim úderom, márne si vyčkávala, kedy sa vrátim s práce, ktorá bola mojim jediným únikom, tak to bola úžasná zábava." prikývol vážne manžel. ,,Tuto môj braček je novým človekom, tvoj otecko tiež a zdajú sa ti nešťastní?"
,,Nie."
,,Ver mi, dnes umrel nielen starý človek vo mne, ale aj náš starý vzťah. Už žiadne milenky, nekončiace sa hádky a podané žiadosti o rozvod. Začíname odznova."
,,Len aby." vzdychla si manželka. ,,Ale ako ťa poznám, čo si raz vezmeš do hlavy, toho sa už len tak ľahko nezbavíš."
,,Veru nie." usmial sa on. ,,A mojim ďalším cieľom je, aby sa aj v tebe zrodil nový človek."
,,To sa ti nepodarí!" pokrútila hlavou Marta. ,,Vážne. Iba cez moju mŕtvolu."
,,Platí." uškrnul sa. ,,Teraz budeš v tej rakve ty."
A so smiechom všetci štyria vstúpili do reštaurácie.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár