Psyché bola životom so svojim manželom veľmi spokojná. No on všimol si, že v poslednom čase je akási zádumčivá. Jednu noc sa jej spýtal, či ju niečo nebodaj netrápi.
,,Nie, ja len... Tak rada by som zas videla svojich rodičov, sestry... Iste si myslia, že trpím, že som zomrela a mne je tak krásne."
,,Psyché, drahá, prečo si mi to nepovedala už skôr?" zasmial sa jej muž. ,,Zajtra ráno poviem Zefyrovi, aby ťa odniesol do tvojej krajiny. Môžeš svojich drahých navštíviť a po pár dňoch sa vrhni zo skaly a Zefyr ťa znova prinesie sem."
Miluje ho ako nebo zem, ako more ostrov, ako duša telo...
Psyché súhlasila. Ráno, keď sa zobudila, vychystala sa na cestu a vyšla pred palác. Tu sa vzduch zachvel, prihnal sa Zefyr a niesol ju do sveta ľudí, rovno na nádvorie rodičovského paláca.
Miluje ho ako nebo zem, ako more ostrov, ako duša telo...
Bolože to v kráľovskom dome radosti. Tešil sa otec, mať... No čo sestry? Počúvali, ako sa má sestra krásne. A v ich srdci sa usídlila závisť. Videli, ako je Psyché prežiarená láskou ja to ich v srdciach bolelo ešte viac. Pomysleli si, že jej manželom je iste nejaký mocný a krásny boh, alebo bôžik.
,,Vždy bola krajšia, lepšia a otec ju viac miloval." škrípala zubami jedna do uch druhej. ,,No aj v manželstve nás chce pretromfnúť?"
,,Naši muži sú mocní bojovníci a veľmoži, vazali nášho otca." prikyvovala hlavou druhá. ,,Počula si, ona pôdu nechce, nepotrebuje, má jej vraj dosť."
,,No ak bude mať deti - a pri jej šťastí sa z nej narodí hŕba synov - prídu sem a budú si nárokovať moc nad celou krajinou. Teba s tým niečo robiť."
Takto sa uzhovorili, takúto zámienku a ospravedlnenie si našli, aby mohli s pokojom a čistým svedomím sestru nenávidieť. No keď sa nocou prechádzali palácom, dívali sa do tvári sôch bohov v kráľlovských sieňach a dychtili túžbou stať sa aspoň súložnicou jedného z nich, ak už nie manželkou.
Miluje ho ako nebo zem, ako more ostrov, ako duša telo...
Psyché pobudla doma. V deň odchodu usporiadal otec veľkolepú hostinu, a tam sa ju najstaršia sestra opýtala:
,,Povedz, je tvoj muž nežný?"
,,Ó, veľmi." prikyvovala Psyché s úsmevom, lebo rada vravela o manželovi, o Drahom neznámom. ,,Vždy po príchode domov ma pobozká, pohladí, pýta sa, ako som sa mala po celý deň, čo som robila..."
,,A ráno, pred odchodom, ťa tiež pobozká?" prerušila ju netrpezlivo prostredná sestra.
,,Nie, nechce, aby som sa zobudila." riekla smutne. ,,Škoda. Keby som vstala, aspoň by som zistila, ako Drahý vyzerá. Och!"
Psyché si zakryla ústa rukou, akoby jej vykĺzla z perí nejaká nemiestna poznámka. Sestrám nepovedala, že Drahého Neznámeho nikdy nevidela, nepozná jeho tvár.
Miluje ho ako nebo zem, ako more ostrov, ako duša telo...
,,Vari nevieš, ako vyzerá?" zhrozila sa najstaršia.
,,Čo ak je to drak!" skríkla druhá.
,,Nie, to nie..." krútila hlavou Psyché.
,,Iste je to drak!" rezolútne vyhlásila najstaršia sestra. ,,Uvažuj: pred svitaním odchádza, po západe slnka sa vracia. Aby si ho nevidela. A po celý deň putuje svetom a svojim ohňom ničí obydlia a životy ľudí."
,,Tomu neverím, je veľmi nežný a jemný a dobrý, on by nemohol..." vravela Psyché, no v srdci už mala pochybnosti.
,,Tu máš." povedali sestry a vložili jej do rúk lampu a dýku. ,,Keď zaspí, zaviesť si na neho a presvedč sa. Ak je drak, nesmieš váha, musíš ho skántriť."
Miluje ho ako nebo zem, ako more ostrov, ako duša telo...
Po návrate domov bola Psyché nervózna. Bolo poludnie. Dívala sa von z okna a pozerala na lampu a dýku. Má to urobiť?Veď jej bolo jasné, že Drahý neznámy tvar neukrýva bezdôvodne. No čo ak tým dôvodom je to, že skrýva pred ňou svoju pravú identitu - že je drak? Má sa na neho pozrieť v noci? Ak je drak, už ho nebude môcť milovať? No bude ho vedieť prebodnúť? Chce zrušiť tú krásnu lásku? No je láska tam, kde nie je pravda?
Miluje ho ako nebo zem, ako more ostrov, ako duša telo...
Večer si ľahla skoro a tvárila sa, že spí. Na prsia si tisla lampu a dýku, aby jej to drak nevidel. Počula, ako si ľahol aj muž. Čoskoro podľa dychu spoznala, že spí. Nadvihla sa na poduškách a zapálila svetlo.
,,Zbohom, krásna láska!" riekla smutne a priblížila svetlo k mužovmu telu.
Keď ho uzrela, srdce sa jej zatriaslo vzrušením. Vedľa nej neležala obluda, ale krásny mladý boh, Eros, syn Afrodity. Dívala sa na jeho plavé vlasy, tvár ako vytesanú z mramoru, krídla, ktorými lietal svetom, telo podľa antických predstáv dokonalosti. Keď tu zrazu...
Oťažená ruka sa jej zachvela a kvapka horúceho oleja z lampy dopadol na Erosov bok. Bol to vri trest za to, že sa jej vonkajšok manžela zapáčil viac, ako jeho dobré vnútro?
Pozrel sa smutným pohľadom na dievčinu, na dýku v jej rukách.
,,Čo som ti urobil, Psyché, že si ma chcela zabiť?" opýtal sa a hru´d sa mu začala otriasať v plači. ,,Vari som ti nedal dostatok lásky? Vari si už nemohla brať a dávať? Vari sa naša veľká láska vyčerpala, drahá Psyché?"
Ani si neuvedomila ako, Eros sa zahalil do prikrývky, vstal, zatrepotal krídlami a nebolo ho. Lampa vyhasla a Psyché ostala sama a v tme. Sama a smutná. Sama a plačúca...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
cjubou
26. 4.apríla 2011 21:06
len motív manžela, ktorého tvár žena nevída je rozprávkovo otrepaný
Napíš svoj komentár