Prvá kapitola
,,Nastupovať!“
Slnko, ktoré sa pomaly skláňalo k západu, sa lesklo na strechách Frankfurtských budov. Bol večer, pol ôsmej, začiatok júla. Niektorí sa vracali z práce. Iní oddychovali. A podaktorí sedeli v útulnej kaviarni na letisku a tešili sa z posledných spoločne strávených chvíľ.
,,Zlatko a nebojíš sa? Veď vieš, aké katastrofy sa dejú.“ vravela asi štyridsaťročná žena s veľkými dioptrickými okuliarmi na očiach.
,,A čoho, mama?“ odvetil jej protiotázkou mladík na stoličke vedľa nej. Mohol mať tak dvadsať, dvadsaťjeden rokov. Bol stredne vysokej a útlej postavy, no v jeho peknej tvári sa zračila inteligencia.
,,Veď vieš, všeličo sa deje.“ odvetila ona nervózne a pozrela sa von, na pristávaciu plochu, cez presklenú stenu. Bolo devätnásť hodín a tridsaťsedem minút. Obrovské vráta na ešte väčšom hangári sa otvorili a vychádzal z nich najväčší dopravný prostriedok v dejinách ľudstva, ktorý dokázal lietať – vzducholoď Kolos.
Balonetová časť vzducholode, naplnená vodíkom, bola temer taká dlhá ako neslávne známy Titanic. Uniesol sedemdesiatdva pasažierov (dnes bola nosnosť len päťdesiat, nakoľko išlo o transatlantický let) a šesťdesiatjeden členov posádky. Tohto obra poháňali štyri dieselové motory, ktoré umožňovali rýchlosť až sto tridsaťpäť kilometrov za hodinu. Do Ameriky cestujúci dorazia ticho, pohodlne a spokojne o dva a pol dňa, čo je o polovicu menej, ako plavbou zaoceánskym parníkom.
,,Len sa neboj, Gertrúda, nič sa mu nestane.“ chlácholil ju manžel. ,,Je už predsa dospelý. A nebude tam sám.“
„Viem, viem.“ prikyvovala a pozrela sa obďaleč, kde nervózne postával iný mladík vo veku jej syna Amadea, Christian. V ústach mal cigaretu a vždy po nich hodil očkom.
,,Tak...“ riekol otec. ,,Asi by si už mal ísť, Amadeus.“
,,Dobre.“ povedal on a hlboko sa nadýchol. Vo vnútri mal ten čudesný pocit, napoly príjemný, napoly nepríjemný, ktorý sa objavuje, keď má človek niekde cestovať. Pozrel sa na Kolos a znervóznel ešte viac.
,,Až budeš v New Jersey, daj nám vedieť, synak.“ pripomenul mu otec.
,,Jasné.“ prikývol mladík.
,,Zabalil si si všetko potrebné?“ opýtala sa ho mama.
,,Áno.“
,,Máš letenku?“
,,Hej.“ riekol a pozrel sa na letenku, ktorú zvieral v ruke. Je to zvláštne. Ostatní cestujúci letia za štyristo päťdesiat Dolárov, kým on a Christian za jeden Dolár.
Kvôli tomu sa i trošičku hanbil. No Christianov otec pracuje na úrovni stredného manažmentu spoločnosti, ktorá vzducholoď vlastní a jej lety prevádzkuje. Preto tí, ktorým to vybaví, letia za symbolickú cenu. Ak by tomu nebolo tak, Christian by neletel k svojmu strýkovi do New Jersey Kolosom.
A Amadeus už vôbec nie. Jeho rodina žila v skromných podmienkach. O takejto ceste nemohli ani snívať, len ledva si mohli dovoliť, aby ich syn študoval na vysokej škole žurnalistiku. Ak by sa Amadeus na univerzite nespriatelil s Christianom, dnes by nenastupoval na Kolos.
,,Tak čo, pustili ťa rodičia nakoniec?“ spýtal sa ho kamarát a zasmial sa, už na schodoch do Kolosu. Jeho prepustili už dávno a sľúbili mu, že sa na jeho odlet budú dívať zo zeme.
,,Áno, som tu.“ prikývol on. Bolo to čudné priateľstvo. Nielen preto, že Christian pochádzal z nižšej strednej vrstvy (hoci sa rád hral na boháča) a Amadeus z nižšej. Christian bol vysoký a dobre stavaný, Amadeus jeho pravý opak. Christian bol borec a extrovert, Amadeus skôr introvert, nakoľko ťažšie nadviazal priateľstvá vo väčšej skupine a ešte stále sa nevzdal mladíckej naivity. No napriek tomu mal vynikajúce výsledky, pričom Christian bol študent priemerných schopností.
,,Dobrý deň, môžem vidieť vaše letenky, páni?“ opýtala sa ich letuška pri dverách do Kolosa. Christian jej podal obe. Keď videla, že sú za jeden Dolár, úsmev jej takmer vyhasol, no potom zas nabrala svoje profesionálne vystupovanie.
,,Ďakujem a v mene našej spoločnosti vám prajem príjemný a ničím nerušený let.“ riekla. Ako veľmi sa len mýlila! Mladíci a hlavou letuške mierne uklonili a vošli do útrob gondoly vzducholode.
,,Mali by sme sa ísť pozrieť na našu kajutu. A uložiť si príručnú batožinu.“ navrhol Amadeus, keď na vyznačenej ploche nechali objemnejšiu batožinu, ktorú mal personál odviesť do skladobného priestoru. Amadeus mal, čuduj sa svete, toho v kufroch oveľa viac. Taktiež na určené miesto mali dať všetky svoje zápalky a zapaľovače: predsa len, vodík nad ich hlavami je horľavý.
,,Jasné, jasné.“ prikývol Christian. Naša kajuta je týmto smerom.“
Vykročili vpred, po priestrannej chodbe. Dookola chodili livrejovaní členovia posádky, ktorí sa im zdravili miernymi úklonmi hlavy. Amadeus sa dookola rozhliadal s veľkými očami malého dieťaťa. Čosi také nevidel ani v budove univerzity, hoci si myslel, že krajšia stavba (okrem Frankfurtského dómu) ani neexistuje. No tuto, kde boli steny potiahnuté hodvábom... Toto mu doma neuveria!
,,Takže, naša kajuta je na hornej palube, sektor delta.“ vravel Christian, pričom pozeral na orientačný plán na stene. ,,Pôjdeme po tejto chodbe k výťahom, vyvezieme sa hore a tam to už nájdeme.“
Amadeus prikývol. Prešli cez priestrannú chodbu, až dorazili k výťahom, kde už stál hlúčik ľudí. Všetci sa medzi sebou vzrušene zhovárali a nastupovali postupne do výťahov, ktoré neustále premávali hore-dolu. Konečne prišiel rad aj na Amadea a Christiana. Nastúpili spolu s akýmsi mladomanželským párom, ktorý sa neustále objímal a vyznával si ticho lásku.
Liftboy zatlačil tlačidlo a výťah sa pohol smerom hore. Amadeus si pozorne obzeral architektúru kabínky, len aby sa nemusel dívať na bozkávajúci sa pár. Tu už výťah zastal a cestujúci vystúpili. Mladomanželia sa pohli smerom k sektoru alfa, Amadeus a Christian sa pozreli do orientačného plánu a zamierili po chodbe vpravo.
,,Táto vzducholoď je neskutočný labyrint, predpokladám, že tu zablúdim.“ poznamenal Amadeus.
,,Veď je to jednoduché.“ utrúsil jeho priateľ. ,,Od výťahov po chodbe napravo, stále rovno, až k dverám do priestoru pre personál. Potom naľavo a ajhľa, tuto je náš sektor delta.“
Ocitli sa na chodbe, kde po oboch stranách bolo osemtoro dverí – jednotlivé kajuty. Na konci chodby neboli dvere, ale okno, cez ktoré bolo ešte stále vidieť mesto. Ktovie, či sú všetky kajuty obsadené?
,,Ktorá je naša?“ opýtal sa Amadeus.
,,Táto, máme číslo štyri.“ odvetil mu Christian. Podal mu jedny kľúče, druhé si nechal on. No skôr, než nimi otvoril dvere kajuty, ozval sa rámus a nepríjemný hlas, ktorý kričal, nie najčistejšou nemčinou:
,,Hej, no tak, mládenci, uvoľnite mi cestu!“
Chodbou sa k nim valila akási stará dáma, oblečená veľmi elegantne. V pätách jej bol nosič, ktorý za sebou ťahal jej príručnú batožinu.
,,Pozor, pozor, chlapci, to nie je len tak, ja nikdy necestujem naľahko.“ vravela a paličkou pritisla obdivuhodnou silou Amadea k stene. Christian radšej nečakal a pritisol sa k nej sám.
Keď starenka konečne dorazila k svojej kajute a Christian mohol otvoriť ích dvere, rýchlo vbehli dnu a Christian povedal:
,,Keby som tak vedel, že dnes letí i stará Pelagia Artamonovová, rozmyslel by som si, či obetuje ten Dolár.“
,,Tá pani,“ ozval sa Amadeus ,,to bola pani Artamanovová?“
,,Áno, ona.“ prikývol Christian. ,,A je to slečna, hoci pravdepodobne žila už za Prvej ríše.“
,,Poznáš ju?“
,,Ja, chvalabohu, ani veľmi nie, ale mama áno.“ riekol Christian. Jeho matka pochádzala zo šľachtického rodu, no pohybovala sa v strednej spoločenskej vrstve, keďže jej manžel nebol aristokrat. No do strednej vrstvy sa veľmi rýchlo a ľahko dostávali horúce správy z vyššej vrstvy, preto aj Christian vedel čo-to o Artamanovovej. No Amadeova mama nie, pochádzala z robotníckej rodiny, jej rodičia pracovali vo fabrike na výrobu obuvi v Československu.
,,Vyzerala veľmi príjemne.“ usmial sa Amadeus.
,,Čože?!“ prekvapil sa Christian. ,,Ona?! Boj sa stráviť s ňou celú túto cestu! Nevieš si predstaviť, aká je to klebetnica. Ako ju poznám, bude celé dni klebetiť, ohovárať a osočovať ostatných spolucestujúcich.“
,,Hm, nevyzerá na to.“ poznamenal smutne Amadeus – vždy bol smutný, keď počul niečo zlé o inom človeku. ,,Ale ona nepochádza z Nemecka, však?“
,,Amadeus, sú tridsiate roky, rozpadli sa ríše a cisárstva, mnohí ľudia emigrovali a nik už nežije tam, odkiaľ pochádzajú jeho rodičia. Artamanovová pochádza z Ruska, zo starej šľachtickej rodiny. Po tom, čo sa v Rusku chopili vlády boľševici, ušla. A v Nemecku našla prístrešie.“
,,No teraz nastali časy, keď Nemci musia utekať z Nemecka.“ vzdychol si Amadeus.
,,Ale, prosím ťa, Amadeus, spamätaj sa a nerob zbytočne rozruch! Vodca chce silný národ, a to neznamená, že...“
,,To znamená diktatúru a nenávisť k všetkému nenemeckému.“ krútil hlavou Amadeus. ,,Nie, ja, ani celá moja rodina nechceme mať nič spoločné s antisemitizmom a nacionalizmom.“
,,Chceš povedať, že národný socializmus je viac odsúdeniahodný ako boľševizmus?“ položil mu Christian otázku západných boháčov.
,,Oba rovnako.“ odvetil mu Amadeus. ,,Raz možnože komunizmus a nacizmus spáchajú strašné zločiny voči celej Európe, voči celému svetu. No potom, čo to prehrmí, budú zatracovaní len boľševici. No naopak... Vinné za národný socializmus bude celé Nemecko a všetci Nemci. Preto je lepšie z Nemecka zdupkať.“
Zavládlo ticho. Christian pozeral na Amadeusa začudovane. A Amadeus sa preklínal za to, že sa preriekol. Úplne dôveroval Christianovi, no rodičia mu nakázali, aby mlčal pred každým.
,,Ty chceš emigrovať?“ spýtal sa ho priateľ ticho.
,,Áno.“ prikývol sťažka Amadeus. ,,Ja sa už v auguste s tebou nevrátim späť. Rodičia so sestrou prídu do Spojených štátov neskôr, asi začiatkom augusta. Cez Československo.“
Christian chcel čosi povedať, no ozvalo sa klopanie na dvere. Amadeus sa preľakol. Nepočul ich rozhovor niekto? S malou dušičkou otvoril. No bol to len člen posádky, ktorý ich vyzval, že sa môžu premiestniť na vyhliadkovú palubu.
Pokračovanie nabudúce...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
divinatoire
18. 3.marca 2011 22:09
k vzducholodiam prechovávam silnú náklonnosť, až mi bude v hlave menej trieskať, prečítam si to.
Napíš svoj komentár