Vražda slečny Artamanovovej
,,Poďme teraz k vražde slečne Artamanovovej.“ riekol Amadeus. ,,Jej život ukončila taktiež pani Mannstainová, nakoľko sa obávala, že slečna vie o tom, že je vydatá za pána Mannstaina. A jej bystrí um jej čoskoro napovie aj to, kto ho zabil.“
,,Ako to zistila?“ opýtal sa kapitán.
,,Veľmi jednoducho.“ riekol mu Amadeus. ,,No to si mi, muži, často nevšímame. Pani Mannstianová nosí vždy na rukách rukavičky. Nejde ani tak o to, aby bola elegantná, ale o to, aby zakryla obtlačok obrúčky na prste, nemám pravdu, pani? A jej rukavice hrali dôležitú rolu i v tomto prípade.
Predtým, než sa stala vražda, pán Wolf sa zhováral so mnou a slečnou Mannstainovou. Spomenul narážku slečny Artamanovovej na Rebekine rukavice. Ona to pochopila, ba jej z toho až prišlo nevoľno. Nešlo o neúctivé slová pána Wolfa na adresu jej domnelého otca, ale o rukavice. Slečna šla do svojej kajuty a v priebehu niekoľkých minút vymyslela plán na dokonalú vraždu. A vrátila sa k nám.
Ani vtedy, ani predtým, celý deň nemala na rukách rukavičky. Ktovie prečo. Nemala ich na sebe ani vtedy, keď odchádzala na toalety. Schválne sa zrazila s vozíkom pani Lucíe. Vedela už, že slečna má vo vozíku vždy fľašu s nápojom, aby nemusela utekať do kuchyne, keď dostane smäd (Amadeus nespomenul, že ide o alkohol, ani to, že Rebeka raz Lucíu videla v alkoholickom opojení). V rýchlosti do fľaše nasypala prášok, ktorý spôsobuje žalúdočné nevoľnosti. Potom na toaletách počkala, kedy sa Lucía napije a prípravok začne účinkovať.“
Amadeus vybral z kufríka Lucíinu poľnú fľašku. Držal ju v papieri a povedal:
,,Žiaľ, jediný dôkaz o tejto vražde je táto fľaša. Sú na nej isto odtlačky pani Mannstainovej. Nie je to celkom usvedčujúce, ale porote pri súde to bude stačiť.“ a vrátil sa k prípadu. ,,Keď teda Rebeka počula pani Lucíu odchádzať na toaletu pre zamestnancov, ktorá je spojená s toaletou pre hostí, rýchlo vyšla von, opatrne odchýlila dvere a vošla do vozíka, na miesto, kde je obvykle uložený smetný kôš. Zmestila sa tam len vďaka svojej malej a útlej postave.
Čoskoro ju chyžná vyviedla hore, priamo do sektoru delta. Keď bol čistý vzduch, vyliezla zo skrýše. Pani Lucía vravela vo výpovedi, že vozík sa pohol. Pohol sa vtedy, keď slečna Mannstainová vychádzala von. Zavrela opatrne dvere na kajute, kde upratovala pani Lucía, vošla do kajuty slečny Artamanovovej a zabila ju. Potom vybehla z kajuty a vošla do chodby pre personál, kde videla otvorené dvere pani Lucía.“
,,Moment, pán Fürstburg.“ zastavil ho lekár Schlange. ,,Veď sme slečnu Artamanovovú počuli vykríknuť dvakrát. Teda vrah ju musel bodnúť až pri druhom výkriku, keď sme už boli hore.“
,,Pán doktor, ja som ešte nedohovoril.“ upokojil ho Amadeus. ,,Pani Mannstainová opäť využila svoju postavu a vošla do jedálenského výťahu, ktorý je v chodbe pre zamestnancov. Tam sa spustila dole. A aby podozrenie v žiadnom prípade nemohlo spadnúť na ňu, zakričala do šachty. Ozvena sa šírila konštrukciou gondoly, preto sme nevedeli, odkiaľ pochádza, no hlas nám pripomínal hlas slečny Artamanovovej. Preto sme hneď bežali do jej kajuty, kde sme ju našli mŕtvu.
Hlasy slečny Artamanovovej a pani Mannstainovej sú skutočne veľmi podobné. Sám som si ich zmýlil, keď som pani Mannstainovú počul prvýkrát, večer, keď sme štartovali z Nemecka.“
,,Amadeus, tie rukavice.“ pripomenul mu taktne Christian.
,,Ó, vďaka, takmer by som bol zabudol.“ udrel sa po čele. ,,Keď sa pani Mannstainová objavila na chodbe pri nás a tvrdila, že počula oba výkriky, čosi sa mi na jej zjave nezdalo. A až neskoro som si uvedomil, čo. Na svojich rukách mala rukavice. No počas celého dňa ich nemala. Nemala ich ani vtedy, keď šla na toaletu. Nasadila si ich pravdepodobne tam, aby nezanechala nikde odtlačky prstov.“
,,Áno, keď to teraz vravíte, spomínam si na to. Máte pravdu.“ prikyvoval doktor Schlange.
,,No spravili ste chybu, pani Mannstainová.“ riekol jej Amadeus. ,,Zabudli ste si ich dať dole. A aj malá chybička môže byť niekedy dôkaz. Dali ste si ich dole priskoro a natiahli ste si ich prineskoro, takže ste na poľnej fľaši pani Lucíe zanechali odtlačky. Nech sa vrah snaží akokoľvek, nech je jeho úsilie korunované úspechom, nech vraždí akokoľvek rafinovane, predsa len má lož krátke nohy a pravda vyjde najavo. A i keby nevyšla, vraha budú mučiť výčitky svedomia a obavy, že raz bude odhalený.“
,,Musím uznať, Amadeus, že si skutočne inteligentný a prezieravý.“ povedala pani Mannstainová, no už to nebola tá stará Rebeka. Pôsobila pyšno, no ubito, znudene, nemravne... Jednoducho ako vrahyňa a cudzoložnica. Z jej očí sálal chlad, výsmech a povýšeneckosť.
,,Tak načo čakáte?“ opýtala sa neslušne kapitána. ,,Zadržte ma! Ešte vám to nestačí? Priznávam to. Zabila som oboch. Tú starú ruskú babizňu aby mlčala a svojho manžela... Za peniaze. Chcel predať pivovar pod cenu, a to som nemohla zniesť. A aj sa so mnou rozviesť. Ak by tam urobil, ostala by som na ulici. Musela som konať.“
Kapitán zavolal zvonka dvoch dôstojníkov a nariadil im, aby odviedli pani Mannstainovú aj pána Wolfa do dobre stráženej miestnosti a aby na letisko v New Jersey povolali políciu. Nech je tam hneď, keď pristanú.
Ostatní odchádzali. Krútili hlavami a divili sa nad tým, čo je človek ochotný urobiť pre peniaze. Asi všetko. Išli sa pobaliť. A do svojej kajuty zamierili aj Amadeus a Christian. Pripravili si príručnú batožinu a položili si ju na vyhliadkovú palubu. Poslednýkrát sa postavili na svoje obľúbené stanovisko, k zadným oknám a dívali sa na zem pod nimi. Teraz sú niekoľko kilometrov južne od New Jersey – tam je totiž búrka a silný vietor a v takom počasí nemožno so vzducholoďou pristávať.
,,Čo sa deje, Amadeus?“ spýtal sa priateľa Christian, nakoľko on si zhlboka a bolestne vzdychol.
,,Prečo ona?“ nechápal. ,,Bola tak milá, tak krásna, tak sme si rozumeli. No zabíjala ona. Rebeka.“ a znova si vzdychol.
,,Šľachtí ťa, že si napriek svojim osobným sympatiám nezaprel pravdu.“ povzbudil ho Christian.
,,Nedalo sa.“ odvetil, akoby to bola maličkosť. ,,Nik iný pána Mannstaina zabiť nemohol a keď som odhalil tú vraždu, prípad so slečnou Artamanovovou už len bolo treba dať dokopy.“
,,Amadeus, premnýšľal som, čo by sa stalo, ak by si prípad nevyriešil a my by sme teraz nepristávali v USA, ale v Nemecku. Uvedomuješ si, že gestapo by zatklo za vraždu pána Mannstaina nás dvoch? Boli sme v okamihu smrti pri ňom najbližšie. I keď sme nemali motív, ani príležitosť, boli sme odsúdení. A vieš čo znamená byť odsúdený v Nemecku. V tomto čase.“
,,Áno, viem.“ prikývol Amadeus. Gilotína. Ako Sophie Schollová o pár rokov, či iní nepriatelia režimu.
,,Myslím si, že konáš správne. Emigrovať – dobrý nápad. No ja by som to nedokázal. Milujem Nemecko. Hoci nie v podobe, v akom je dnes, no nemôžem ho opustiť.“
,,Azda ťa to šľachtí ešte viac, ako môj útek. Ale ver mi: až národný socializmus prehrmí – čo sa raz iste stane – tak sa vrátim.“ povedal mu Amadeus. Odvrátil pohľad a zatváril sa zamyslene.
,,Tak čo je zas?“ opýtal sa ho znova Christian.
,,Ja... Myslel som si, že sa jej páčim. Povedala mi to. Lenže teraz už chápem, prečo to robila. Nakoniec, sama mi to dosť výrazne naznačila, keď sme vychádzali z miestnosti pre dôstojníkov. Snažila sa ma obalamutiť, aby som mlčal o jej zločine, alebo aby som sa nemohol sústrediť. Preto aj vždy vzdychala a naliehala, aby sme nevyšetrovali vraždu jej otca, lebo ju to bolí.“
,,Prvé sklamanie v láske, čo?“ zasmial sa Christian. ,,Neboj sa, to prebolí. A raz na to budeš spomínať s humorom. Ver mi, ja to už mám za sebou.“
,,Predpokladám ale, že pri tvojom sklamaní nešlo o dvojnásobnú vraždu.“
,,Hm, no, nie...“
Čoskoro sa situácia nad New Jersey upokojila a Kolos sa vrátil. Okolo pol šiestej zhodil na zem laná. Službukonajúci muži začali vzducholoď ťahať k zemi. Čoskoro Kolos pritiahli dole celkom, za pomoci kotevného stožiaru a kotevného lana.
Posádka sa rozlúčila s cestujúcimi a oni, veľmi šťastní, opúšťali palubu vzducholode. Na letisku ich už čakali príbuzní a známi. Na pána Wolfa čakali hviezdy strieborného plátna, o ktorých sa ihneď začala zaujímať polícia. Medzi čakajúcimi stál i Christianov strýko.
,,Ozaj, chcel som sa ťa ešte spýtať, Christian.“ vravel Amadeus, keď dostal Christian späť zapaľovač. ,,Ako si vedel, kde je kuchynský výťah?“
,,Bolo to v prospektoch.“ usmial sa on. ,,Som rád, že som aspoň troškou mohol prispieť k vyriešeniu prípadu. No najväčšiu zásluhu máš na tom ty.“
,,Vďaka.“ potešil sa chvále Amadeus a vkročil na pevnú zem.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár