Vražda pána Mannstaina
Keď v kostolných vežiach pod Kolosom odbíjali tretiu hodinu popoludní, boli všetci so sektora delta, Mária, Lucía a kapitán vzducholode zhromaždení v miestnosti pre dôstojníkov. Chýbal len Amadeus. Nebola až tak prepychovo zariadená, no portrét Vodcu visel i tu. S posledným odbitím vošiel dnu aj Amadeus a v ruke mal malý čierny kufrík, ktorý patril Christianovi.
,,Žiadam vás, aby ste mi neskákali do reči.“ riekol. ,,Bude to trošku dlhý monológ, kým sa dostanem k podstate – teda k otázke, kto je vrah.“
Zhromaždenie sa zachvelo. A niekde medzi nimi bol i ten, kto chladnokrvne zabil dvoch cestujúcich. No nedal to na sebe vôbec znať.
,,Takže.“ začal Amadeus. ,,Vražda pána Mannstaina a vražda slečny Artamanovovej. Ako som už o tom uvažoval, sú to veľmi rozdielne vraždy nielen v ich vykonaní a okolnostiach, ale aj v motíve. Kto mal dôvod zabiť príjemného starého milionára, vdovca, starostlivého otca, ktorý je aj tak smrteľne chorí? Nik. No slečnu Artamanovovú mal dôvod zabiť každý z nás. Aj ja. Aj vy, vy, aj vy. Roznášala o nás na palube nepríjemné klebety.“
Na chvíľu sa Amadeus odmlčal, aby chytil dych. Nik by v ňom teraz nespoznal okúňavého mladíka. Vravel pokojne a rozvážne, prípad vykladal systematicky, dôsledne a do detailov, ako pravý Nemec.
,,No jedno musíme všetci slečne Aratamanovovej uznať. Mala bystrého ducha a zmysly, ktoré zachytili i to, čo nám dlho ostalo zahalené. Čo ostalo zahalené aj mne. Poznala ľudí a vedela si vysvetliť ich správanie (Amadeus začal pozvoľna zvyšovať hlas). Vedela, kto kam patrí. A vedela, kto do vyššej spoločnosti patrí a kto sa tam len votrel na základe lživých informácií. Však, pán Je’Taine, slečna Je’Taineová.“
,,Čo... Čo si to dovoľuje!“ teatrálne zvolala Charlotte.
,,Chcete tým niečo naznačiť?“ povedal pokojnejšie Philippe a tíšil sestru.
,,Ja nič nenaznačujem a vravím holé fakty.“ riekol on. ,,Naznačovala slečna Artamanovová, ako mi to v deň pred jej vraždou povedal pán Wolf. Vedela, že vy nepatríte do vyššej spoločnosti. Dostali ste sa tam len vďaka tomu, že ste vedeli spoločnosť zabávať historkami zo Svetovej vojny. No ani jeden vás vo vojne nebojoval.“
,,Ako sa opovažujete!“ skríkla. ,,Každý vo Francúzsku pozná súrodencov Je’Taineovcov, ktoré udatne bojovali proti Nemcom. Čo o tom vy viete, vojnu ste nezažili.“
,,Máte pravdu, ale viem, že potom by na vás nevplývala smrť tak intenzívne, ako vplývala. Omdlievali ste pri pohľade na mŕtvoly pána Mannstaina i slečny Artamanovovej. Vy nie ste Je’Taineovci. Neviem, ako sa voláte, ale nie ste oni. Isto zomreli vo vojne, ako všetci ich priatelia, rodina, príbuzní. A vy ste sa len nejako dostali k ich dokladom a začali ste za vydávať za nich. A popritom ste v ruke nikdy nedržali bajonet! A to všetko v šialenej túžbe dostať sa do salónov vyššej spoločnosti.“
,,Na toto vyhlásenie nemáte dôkaz.“ krútila hlavou Charlotte.
,,Možno nie, ale až to Francúzsko začuje, stratíte mnohých fanúšikov. Nikto nemá záujem stretať sa s podvodníkmi, čo i len s domnelými.“
Opäť zavládlo ticho, pričom sa falošní Je’Taineovci triasli od hnevu. Amadeus však pokračoval ďalej. Vybral z kufríka akýsi malý predmet, no nikomu ho zatiaľ neukázal. Vravel:
,,Spomeňme si spoločne na večer, keď sa odohrala vražda pána Mannstaina. Predniesol prípitok. Sadol si. A zrazu bol mŕtvy. Bodnutý otrávenou šípkou, ktorú však nikto nevidel. A ani nemohol. Vrah totiž použil... Toto.“ a všetkým ukázal malý predmet vo svojej ruke. Vyzeralo to ako pripináčik, len ma o čosi dlhší hrot a väčší a tmavý klobúčik. Pod ním bola malá nádržka, v ktorej mohol byť jed. Ak sa na pripináčik zapichol do tela, vstrekol sa jed cez hrot do tela, ktorý telo zabil.
,,Čo je to?“ spýtal sa kapitán a žmúril na predmet oči.
,,Je to vražedná zbraň.“ riekol Amadeus. ,,Tento predmet pripevnil vrah na zadnú časť saka pána Mannstaina. Nikto si nič nevšimol, predmet je malý, hlavička tmavá a v čase vraždy už bola tma. No keď si pán Mannstain sadol, hrot tohto smrtiaceho nástroja sa mu zapichol do chrbta. Z nádržky sa von uvoľnil jed, ktorý zabíja aj v takomto malom množstve. Pán Mannstain bol mŕtvy skôr, ako si to uvedomil. A vrah potom len nenápadne odobral pripináčik z tela obete.“
,,To je šialené.“ pokrútil neveriacky hlavou pán Wolf.
,,Súhlasím, pane, no veľmi účinné.“ riekol Amadeus. ,,Žiaľ, je jasné, že sa nám tu nezachovali odtlačky. No napriek tomu sa vrah chcel tohto predmetu zbaviť, a tak ho ráno po vražde vyhodil von oknom, ktoré je na konci chodby sektora delta. Všetci sa môžeme poďakovať pani Márii Schusterovej, že si to všimla na parapete okien vyhliadkovej paluby a odovzdala mi to.“
Všetci sa pozreli na Máriu a uznanlivo sa na ňu usmiali. Kapitán žoviálne zaburácal:
,,Asi vám zdvihnem plat, Mária. Alebo to budem brať ako revanš za vašu lož. Hop! To som nechcel, to mi vykĺzlo.“
Kapitán si zakryl ústa. Nechcel to povedať. No mnohí prítomní to už vedeli. No predsa, ak sa to povedalo takto verejne... Mária sa začervenala.
,,Mária, je načase vyjsť s pravdou von.“ riekol jej jemne Amadeus. ,,Myslím si, že v tejto spoločnosti ste asi najčnostnejšou osobou. Spravili ste len jeden zlý krok. Žiaľ, musí sa s vami teraz ťahať celý život. Povedzte, čo je medzi vami a pánom Wolfom?“
,,Mária, mlč!“ upozornil ju Wolf.
,,Nie, už má toho dosť!“ skríkla ona. ,,Poviem to, George, už ma nebudeš nútiť mlčať! George Wolf je môj bývalý manžel. Náš vzťah nebol dlhý a čoskoro sme obaja zistili, že bol chybou. Tak sme to ukončili. Našťastie, skôr, ako prišli deti.“
Všetci ostali prekvapený. George Wolf, ten elegán, príjemný spoločník, pravý Američan, priateľ filmových hviezd a jeho žena – obyčajná chyžná? To nejde dokopy... Vôbec nie...
,,Videl som pána Wolfa, ako dáva pani Márii rôzne neverbálne posunky, aby si dohovorili stretnutie. Pani Artamanovová to totiž tušila, ako ma na to upozornil, paradoxne, opäť pán Wolf, keď spomínal, že aj na jeho osobu mala Artamanovová rôzne narážky, v spojitosti s pani Máriou, ktorej, čuduj sa svete, už vtedy pán Wolf poznal meno. Vy obaja ste niečo skrývali, čo vyšlo najavo. Niečo povedala prvý večer falošným Je’Taineovcom, ba i nebohému pánu Mannstainovi.“
Amadeus sa obrátil pomaly na Lucíu.
,,A čo vy, Lucía? Čo skrývate vy.“
Lucía sa zachcela od hrôzy. Nesplní Amadeus svoj sľub a povie všetkým pravdu? Ak to urobí, môže si okamžite baliť kufre.
,,Vedeli ste o tom, že Mária sa potrebuje pozhovárať so svojim bývalým manželom. No bolo by čudné, ak by ju niekto videl popoludní voľne sa prechádzať sektorom delta. Pomohli ste jej. Kým sa ona zhovárala s pánom Wolfom, vy ste sa tvárili, že upratujete. Určite nie je zvykom upratovať kajuty v čase, keď má väčšina hostí popoludňajšiu siestu. Vedeli ste, čo vie o vašej kolegyni a priateľke slečna Artamanovová. A kým vás nik nevidel, vošli ste do jej izby a zabili ste ju.“
,,To je lož!“ zvolala Lucía a rozplakala sa.
,,Boli ste na chodbe prvá.“ pokračoval chladnokrvne Amadeus. ,,Preto ste si mohli vymyslieť vidieť utekať preč nejakú postavu.“
,,Vy klamete, ja som ju nezabila!“ kričala a plakala Lucía.
,,Vy možno nie, ale mohla sa tam potajme vkradnúť pani Mária a zaistiť, aby sa klebety o nej a pánovi Wolfovi viac nešírili.“
,,Nie, nezavraždila som ju.“ krútila hlavou. ,,Veď som o mojom nešťastnom manželstve povedala vám všetkým, tak prečo by som čosi také robila?“
,,No pán Wolf nechcel, aby sa to svet dozvedel, však?“ obrátil sa na neho Amadeus. ,,Nie je on vrahom slečny Artamanovovej?“
,,No dovoľte!“ ohradil sa on. ,,Ja, obchodník a občan USA má počúvať krivé obvinenia z úst nejakého nemeckého chlapca?“
Amadeus na narážku neodpovedal, ale obrátil sa na Máriu.
,,Mohli by ste nám povedať, prečo ste sa s pánom Wolfom rozviedli?“
,,Ako som hovorila, už sme si nerozumeli.“
,,Nerozumeli? Pokiaľ viem, vy ste katolíčka, však?“
,,Áno, ale čo to s tým má...“
,,Katolíci sa nerozvádzajú preto, lebo si už nerozumejú. Nebol vo vzťahu z vašej strany iný problém. Trebárs podozrenie, ktoré ste nemohla ničím potvrdiť?“
,,Čože?“
Amadeus obrátil paľbu otázok opäť na Wolfa.
,,Pán Wolf, chválili ste sa pre Je’Taineovcami, že sa poznáte s americkými filmovými hviezdami, je tak?“
Wolf sa spokojne usmial.
,,Áno, som ich blízky priateľ.“
,,Prídu vás čakať i na letisko. Nesiete im nejaké darčeky z Európy?“
Pánom Wolfom myklo a zneistel.
,,No... Také drobnosti.“
,,Drobnosti? V podobe bieleho prášku, zvaného heroín, je tak?“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár