Na vyhliadkovej palube
,,Tak poďme teda, dáme si čaj.“ riekol Christian.
Amadeus súhlasil, preto zišli výťahom dole, na chodbu, ktorou prišli. No nešli už k východu z Kolosu (ktorý už aj tak bol zatvorený, čoskoro bude štvrť na deväť a majú vzlietnuť). Zamierili iným smerom a vyšli na vyhliadkovú palubu. Amadeus ostal stáť s otvorenými ústami. Miestnosť bola obrovská. Po boku mala okná na vyhliadku a osvetlenie. Boli po nej rozmiestnené stoly a stoličky, dookola chodili čašníci (alebo ich nazvime stevardi), ba bol tam aj klavír a klavirista, ktorý hral Bachove kantáty. Len keby sa na všetok tento luxus z výšky nepozeral portrét Vodcu, na ktorom mal oči fanaticky vypúlené a podozrievavé...
,,A ja som chcel ísť lietadlom.“ pokrútil hlavou Amadeus. Pravdou bolo, že lietadlá neboli veľmi obľúbené. A tiež potrebovali dlhú pristávaciu a štartovaciu dráhu, kým vzducholode vzlietali i pristávali kolmo.
Christian sa zasmial:
,,Ešte dobre, že som ťa prehovoril. A iste zabrala tá nízka cena.“
,,Tá bola hlavným dôvodom zmeny môjho názoru. Hádam si nemyslíš, že by som tu bol za takú nekresťanskú cenu, ako ostatní?“
Obaja mladíci sa pozreli po okolitých stoloch a cestujúcich. Mladí, starí, muži, ženy, ľudia pekní, i neatraktívni... Tí všetci leteli Kolosom. A vzhľadom k tomu, že ich okolitý luxus vôbec nevzrušoval, sa dalo predpokladať, že tu nie sú za jeden Dolár.
,,Mama, ocko, štartujeme!“ zvolalo nejaké malé dievčatko pri okne. Všetci sa nahrnuli k oblokom a dívali sa von. Pristávacie laná sa uvoľnili. Zo zadnej časti Kolosa bola vypustená vodná záťaž. Vzducholoď sa rýchlo vzďaľovala od zeme. Cestujúci kývali svojim blízkym, ktorí sa zišli na diváky priamo na vzlietaciu plochu.
Rodičom kýval aj Amadeus a Christian, lebo boli šikovní a dostali sa k oknu najbližšie, medzi prvými. Keď vzlietalo lietadlo, museli byť všetci pripútaní a sedieť na svojich miestach a prežívať nepríjemný tlak, ktorý ich zatláčal do sedadiel, no tu sa mohli voľne pohybovať a ani nevnímali, že sa odlepujú od zeme.
Keď už boli vo výške šesťdesiatich metrov, zapli sa výkonné dieselové motory a zamierili na západ. Sadli si a Amadeus s Christianom si u čašníka objednali čaj a pozerali sa po ostatných stolovníkoch.
,,Pozri sa, to je George Wolf, americký obchodník a milionár.“ šepkal Amadeovi Christian a dívali sa na vysokého, dobre vyzerajúceho štyridsiatnika, ktorý práve vošiel do miestnosti s príjemným úsmevom. Zišiel dole po schodoch, na úroveň stolov a sadol si neďaleko, k nejakej dvojici, mužovi a žene, ktorých Amadeus videl ešte v letiskovej hale. Tam sa zhovárali dokonalou francúzštinou. Obaja sa na seba veľmi podobali, preto predpokladal, že sú to súrodenci.
,,Mrzí ma to, ale vidím to tak. Žiaľ.“ počul Amadeus hlas.
,,S kým sa to slečna Artamanovová zhovára?“ opýtal sa. Christian sa obzrel, no postaršiu ruskú šľachtičnú nevidel.
,,To asi nie je ona.“ hlesol.
,,Je, veď je to jej hlas.“ nesúhlasil Amadeus, no ani on ju nikde nevidel.
,,To rozpráva tamto dievča.“ poznamenal Christian a ukázal naľavo. Amadeus sa tam pozrel. Pri vedľajšom stolíku sedela dievčina nevídanej krásy, asi o rok mladšia od neho. Mala nízku a útlu postavu a krásnu tvár. Oblečená bola podľa poslednej módy, ako americká filmová hviezda. Zhovárala sa so starším mužom naproti nej. Otočila hlavu a pozrela sa Amadeovi priamo do očí. Pousmiala sa a sklopila pohľad. Potom sa znova dala do reči so svojim spoločníkom. No ten sa pozrel na Amadea namiesto dievčaťa. Žeby manžel? Bol nielen starší, ale vyzeral ako chorý, bol popolavej tvári a mal výrazné kruhy pod očami. Amadeus obrátil hlavu a tváril sa, že sa na nich nikdy nedíval.
,,Krásna, však?“ usmial sa Christian. Amadeus len nemo pokýval hlavou na znak súhlasu.
,,Artamanovová prichádza teraz.“ poznamenal po chvíľke ticha Christian. A skutočne, stará dáma schádzala po schodíkoch akoby na vlastnú korunováciu, paličku v ruke držala sťa žezlo. Prehodila si hodvábnu šatku lepšie cez plecia a prešla miestnosťou na druhú stranu, kde si sadla za stôl k nejakému inému starému pánovi dôstojného vzhľadu a zvítala sa s ním ako so starým známym.
,,Kto je to, Christian?“ opýtal sa ho Amadeus, lebo sa mu zdal akýsi povedomý. Christian odložil noviny, ktoré pred sebou pred chvíľou rozložil a povedal:
,,Je to doktor Schlange, medicínska kapacita. Učí aj na našej univerzite, ale na lekárskej fakulte. Párkrát som ho tam už videl.“
Medzitým Kolos nabral na rýchlosti. Spoločnosť pomaly dopíjala čaj a začala sa uvoľnene baviť. Amadeus počul, ako sa obchodník George Wolf dušuje pred svojimi francúzskymi spolustolovníkmi:
,,Naozaj, je to pravda, mám mnoho priateľov medzi americkými hercami. Uvidíte, niektorí ma prídu čakať aj na letisko.“
,,A ktorí?“ opýtala sa žena, ktorú zrejme konverzácia s ním nudila.
,,Hm, to ani ja sám neviem.“ odvetil. ,,Vždy niekto iní.“
,,Chceš si prečítať noviny?“ opýtal sa priateľa Christian.
,,Nie, ďakujem.“ odvetil Amadeus, ktorý sa práve pozeral na slečnu Artamanovovú a pána lekára Schlangeho. Bol zrejme trošičku nahluchlý, lebo stará dáma musela rozprávať veľmi nahlas, takže nielen on, ale aj všetci naokolo počuli o jej problémoch s vetrami.
,,Ako chceš.“ pokrčil plecami Christian a vybral si cigarety.
,,Christian, hádam nechceš fajčiť!“ zhrozil sa Amadeus. ,,Niekoľko metrov nad tebou je dvestotisíc metrov kubických horľavého vodíka! A aj tak si odovzdal zapaľovač.“
,,Neboj sa, nebudem fajčiť tu, na to je určený oddelený salón. Chceš tam ísť so mnou?“
,,Nie, ďakujem.“ pokrútil Amadeus hlavou. Čudoval sa, že fajčenie sa nepriečilo bezpečnostným požiadavkám. No zdalo sa, že výrobcovia vzducholode spojili bezpečnosť s komfortom cestujúcich.
Vtedy k nim prišiel kapitán lode, predstavil sa, privítal ich a zaželal im šťastný let. Potom sa vrátil naspäť do riadiacej miestnosti.
,,To bola fakt dôležitá návšteva. Bol tu vôbec päť minút?“ zašomral Christian.
,,Hm, milé od neho.“ bránil ho Amadeus a oči mu akosi zas zabehli k susednému stolu. Mladá dáma sa tlmene s postarším mužom hádala. Potom znechutene tresla kabelkou o stôl a vyletela smerom k ženským toaletám, len tak vial za ňou jej parfum.
,,Fíha, tí sa teda museli poriadne poškriepiť.“ usmial sa Christian. „Ja už idem do fajčiarskeho salóna, mám chuť na tabak.“
,,Ja mám chuť na exteriér, cítim sa trošičku stiesnený.“ riekol Amadeus. ,,Idem k oknu.“
Obaja sa zdvihli zo svojho miesta. Amadeus prešiel k oknu na miestne, kde blízko neboli žiadne stoly. Pozrel sa dole. Nemal strach z lietania, hoci vo vzduchu je po prvýkrát. Pokojne sa díval dole, ako sa vo svetle slnka kloniaceho sa k západu kúpu maličké dedinky, obkolesené úrodnými poliami, lesíkmi, či lúkami.
Kdesi za ním buchli dvere a priblížila sa krásna deva, ktorá sa pohádala s domnelým manželom. Amadeus dúfal, že nepríde blízko k nemu. No ona prišla. Srdce sa mu divoko rozbúchalo. Postavila sa celkom blízko k nemu a začali sa mu potiť a chvieť dlane. Aj ona pozrela von, potom sa pozrela na neho a povedala:
,,Musím sa ospravedlniť za tú malú výmenu názorov pri našom stole. Môj otec má niekedy rozdielne náhľady na vec, ako ja.“
,,To je váš otec?“ začudoval sa Amadeus.
,,Mysleli ste si, že manžel, nemám pravdu? To je v poriadku, mnohí ľudia si to myslia. Už som zvykla na to, že ich musím upozorňovať na to, že som nie pani, ale slečna. Slečna Rebeka Mannstainová, teší ma.“ riekla, zvliekla si hodvábnu rukavicu a podala mu ruku.
Amadeus jej ňou chcel potriasť, no potom si všimol, že je nejako inak vytočená. Úkosom pozrel na Christiana, ktorý stál pri dverách do fajčiarskeho salónu. Ukazoval na pery. Amadeus si rýchlo utrel ústa, akoby tam niečo mal. Christian si skryl oči do dlane, a potom si pritlačil ruku na pery a pobozkal si ju. Vtedy pochopil, Rebekinu ruku zdvihol k ústam a pobozkal so slovami:
,,Potešenie je na mojej strane. Moje meno je Amadeus Fürstburg.“
Konverzácia prebiehala bezproblémovo, i keď Amadeus mal stále trému.
,,Fürstburg? Také meno nepoznám. Patríte do spoločnosti Frankfurtu, Mníchova, či Berlína?“
Amadeus sa na ňu bezradne díval a nechápal, čo tým myslela.
,,No... Bývam vo Frankfurte.“ riekol nakoniec.
,,Ahá, už chápem, bývate vo Frankfurte, ale spoločenským životom žijete raz tu, raz tam.“ vravela ona. „A potom nie ste doma ani v jednej spoločnosti, je tak?“
,,No... Ako dáma povie.“
Zasmiala sa a riekla:
,,To poznám, som na tom podobne. Môj otec žil pôvodne v Nemecku so svojou manželkou. Potom odišiel do Štátov, kde mu žena zomrela. No zistil, že ja existujem. Hneď si ma vyhľadal a prijal za svoju. Mal ma dávno, s jednou obyčajnou chudobnou ženou a ani o tom, že má dcéru, nevedel. V Amerike považovali jeho priznanie ku mne za hrdinstvo, no v Nemecku ho odsudzovali. Preto, i pre iné dôvody sa vraciame späť do USA. Och, prepáčte mi moju otvorenosť.“
,,To je v poriadku, dnes je to vzácna vlastnosť.“ usmial sa on. ,,Ja idem do Štátov prvýkrát v živote, na dovolenku. Ešte nikdy som tam nebol. No môj priateľ, Christian, ta má príbuzných.“
,,Tak, dúfam, že vás ešte počas cesty uvidím, pán Fürstburg.“ riekla a usmiala sa. ,,Zatiaľ sa majte.“
,,Aj vy, slečna Mannstainová.“ odvetil a obaja sa pobrali k svojmu stolu.
Celý zvyšok večera si Christian doberal Amadea, že dokázal zaujať najkrajšiu mladú slečnu na palube. Rebeka na nebo často upierala pohľad, bolo vidieť, že sa o neho zaujíma, čo sa zjavne nepáčilo jej otcovi.
Ako sa vôkol rozhostila tma a zaplo sa umelé osvetlenie, cestujúci sa pousádzali inak. George Wolf zbadal kdesi medzi hosťami svojich známych. Na jeho miesto k francúzskym súrodencom (volali sa Charlotte a Philippe Je’Taineovci) si sadla slečna Artamanovová, ktorú zrejme hluchý doktor nudil. Stíšila hlas a čosi im hovorila, pričom neustále pozerala na Wolfa. Je’Taineovci sa prestrašili a pozreli sa na Wolfa i oni.
,,Philippe, radšej s ním už celú cestu neprehovoríme.“ poradila bratovi Charlotte a on súhlasil.
Bolo asi desať hodín. Deti išli spať. Čašníci začali nosiť na stoly alkoholické nápoje. Aj Amadeus a Christian si objednali víno, zhovárali sa a počúvali iných. Medzi cestujúcich sa pridružili i členovia posádky, dôstojníci, ba aj kapitán, ktorý vysvetľoval všetkým, ktorí ho boli ochotní počúvať, čo-to o lete vzducholode rozmerov Kolosa. Obkolesení bol najmä staršími dámami.
,,Hľa, Artamanovová už veselo ohovára.“ zašomral medzi zuby Christian pre seba, no Amadeus to počul. Teraz stará dáma stála pri okne s Wilhelmom Mannstainom, otcom Rebeky. On sa pokojne díval tmy a počúval reči Artamanovovej. Pritom obaja pokukovali raz po Wolfovi, ktorý v príjemnej nálade diskutoval s lekárom Schlangom, či na Je’Taineovcov, pri ktorých sedel teraz Amadeus a Christian.
Je’Taineovci Pochádzali z južného Francúzska a do Štátov šli navštíviť svoju tetu. To bolo všetko, čo z nich Amadeus a Christian spoločnými silami dostali o rodine a pôvode. Zato obaja veľmi radi a farbisto vedeli opisovať hrôzy Svetovej vojny a to, ako aktívne či pasívne bojovali proti Nemcom.
Bol už neskorí večer, preto sa pomaly všetci odobrali spať. Slečna Artamanovová už poklebetila s každým na palube, Wolf okúsil každý alkoholický nápoj, Je’Taineovci prešli celou históriou rokov 1914 až 1918, Mannstain už nemal na čo pozerať cez okno, lebo bola úplná tma a každý bol unavený, preto sa pobrali do postelí.
,,Bude to príjemná cesta. A zaujímavá.“ povedal Christian, keď si s Amadeom ľahli do pohodlných postelí. Cesta bude isto zaujímavá. Ale nie príjemná…
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
cjubou
4. 2.febuára 2011 21:18
toto sa mi páčilo viac ako prvá časť
Napíš svoj komentár