Nočné prekvapenia
Christian počul, ako sa otvorili a zavreli dvere na jeho kajute. Nespal, bol v akomsi polospánku.
,,Amadeus, si to ty?“ spýtal sa ho ticho.
,,Áno. Len spi. Aj ja si tiež idem ľahnúť.“
Christian zadriemal, kým sa Amadeus umyl. Počul, ako kráča k lôžku a ako posteľ zapraskala pod jeho hmotnosťou, ak sa vôbec váha jeho útleho tela dala nazvať hmotnosťou.
,,Dôkaz, dôkaz... Chýba mi dôkaz. Len zistiť, ako zabili pána Mannstaina.“ šepkal si ako posadnutý.
,,Amadeus, upokoj sa konečne.“ tíšil ho Christian a napravil si vankúš. ,,Ešte sa z toho všetkého zblázniš.“
,,Uvedom si, priateľu, že na tejto vzducholodi sa pohybuje vrah. A každý môže byť podozrivý.“
,,Ešte dnes ráno si každého považoval za nevinného.“ krútil hlavou Christian. ,,Vari aj ja vyzerám ako vrah? No ak s tým nedáš pokoj, tak sa skutočne o chvíľu stanem vrahom.“
Chvíľu priatelia stíchli. Christian sa uložil do príjemnej polohy. Zatvoril oči a nechal sa unášať okolitým pokojom. Padala na neho príjemná tiaž, splýval s nocou, mozgová aktivita sa menila. Keď tu zrazu:
,,Christian?“
Ak by v tej chvíli bolo čo vyhodiť z okna, okrem Amadea, Christian by to pokojne urobil.
,,Čo je!“ zavrčal.
,,Nevieš náhodou, kedy ide spať personál?“
Christian sa musel veľmi mierniť, aby na Kolose nebola spáchaná vražda do tretice.
,,Počkaj...“ riekol a predstieral zamyslenie. ,,NIE! NEVIEM!“
,,Myslíš, že nájdem Lucíu ešte bdelú.“
,,Preboha, Amadeus, odkiaľ to mám vedieť?“ takmer plakal Chistian. ,,Tak choď a nájdi si ju. Alebo spi a pozhováraš sa s ňou zajtra.“
,,Zajtra môže byť neskoro.“ vravel rýchlo. ,,Už pri vypočúvaní svedkov som si uvedomil, že nám niečo uniká. A nevedel som, čo. My sme nemysleli na to, že nie je možné, aby...“
,,Vieš čo, povieš mi to zajtra.“ riekol dôrazne Christian a obrátil na ľavý bok, chrbtom k Amadeovi.
,,Tak fajn, idem sa pozrieť do časti pre personál.“ vzdychol si, prepásal sa županom a vyšiel z kajuty.
Šiel tmavou chodbou a prešiel k dverám pre personál. Dúfal, že budú otvorené Boli. Chvíľu váhal, či môže vstúpiť tam, kde môžu ísť len pracovníci Kolosu, no uvedomil si, že je akýsi spontánne zvolený detektív, ktorý má prípady vyšetriť, preto sa odhodlal vojsť.
Pred sebou zrazu objavil, akýsi objekt. Bola to žena. Áno iste, šla oproti nemu pomalou chôdzou.
,,Prepáčte, hm, pani, mohol by som sa spýtať, kde je pani, alebo slečna... Pani Domingová.“ volal oproti nej. Žena neodpovedala, len sa ticho zachichotala a pokračovala ďalej. Bola bližšie. Tu si Amadeus uvedomil, že je to ona, Lucía.
,,Lucía, to ste vy, mali ste mi to hneď povedať.“ riekol. ,,Nerád vás obťažujem v túto neskorú hodinu, no rád by som vedel, či ste si dnes nevšimli čosi zvláštne na...“ nedohovoril, lebo Lucía sa zrazu zapotácala a spadla.
,,Och, Lucía, stalo sa vám niečo?“ preľakol sa Amadeus a ponáhľal sa k nej.
,,Hej! Nechaj ju!“ zvolal akýsi hlas. Amadeus zdvihol hlavu. Blížila sa Mária. Keď si uvedomila, kto to je, dostala sa do pomykova.
,,Och, to ste vy, Amadeus. Prepáčte, myslela som si, že ste jeden zo stevardov alebo nejaký liftboy. No nemáte tu čo robiť.“
Posledné slová povedala dosť hrubo. Dosť hrubo vzhľadom k tomu, že len pre pár hodinami ju Amadeus zachránil pred podozrením z vraždy a mal súcit z jej tajomstvom.
,,Lucía spadla.“ riekol. ,,Preľakol som sa, či sa jej niečo nestalo a...“
,,Nie, nestalo.“ odvrkla ona. ,,No stane sa jej, ak neodídete a nebudete mlčať.“
Amadeus sa lepšie prizrel Lucíi. Keď sa k nej Mária sklonila, aby ju postavila na nohy, smiala sa a čosi nesúvislé mrmlala.
,,Ona je...“ vravel. ,,Opitá?“
,,Áno.“ prikývla Mária a pozrela sa na neho. ,,Prosím vás, nič sa ma nepýtajte. Tu nie. Pomôžte mi ju dostať do našej kajuty.“
Amadeus prikývol a spoločnými silami dotiahli Lucíu ako vrece zemiakov do kajuty, ktorá nebola ako tá pre cestujúcich. Určite nemala takú mieru luxusu.
,,Vravte.“ vyzval Máriu Amadeus, keď Lucíu položili na posteľ a ona zaspala.
,,Je to ťažké.“ vzdychla si. ,,Ťažké pre ňu. Viete, Lucía má ochrnutého manžela. Žijú spolu s jej matkou, ktorá je tiež ťažko chorá. Jej plat je ich jediný príjem. Ak niečo poviete, príde o miesto. Tým ich odsúdite na smrť hladom. Prosím vás, Amadeus, mlčte.“
,,Ak je jej rodina taká chudobná, prečo ešte z tých málo peňazí pije.“ pýtal sa Amadeus. Neznášal alkoholizmus, nakoľko mu podľahli aj mnohí z jeho rodiny a stali sa z nich ľudské trosky.
,,Už to nevládala zniesť.“ vysvetľovala Mária. ,,Chorý manžel, chorá matka, otec nedávno zomrel na tuberkulózu, problémy v práci, neustáli zhon, stres, cestovanie, posun časových pásiem. To nie je pre ženu s rodinou. Začala hľadať uspokojenie na dne pohárika. Nenašla ho. Akurát ju postretol ďalší problém. Snažím sa jej pomáhať. A ide jej to, v poslednom čase pije čoraz menej. Niekedy vydrží bez kvapky alkoholu aj celú cestu do Ameriky a späť. No tvrdí, že počas tejto cesty ju niekto videl. No možno to boli len halucinácie, keď má v sebe, vidí všelijaké neexistujúce veci.“
,,Budem mlčať.“ povedal Amadeus a uvedomil si, že Lucíina slabosť vyžaduje pochopenie. ,,No povedzte jej, že ráno sa s ňou musím pozhovárať. Súvisí to s vraždou pani Artamanovovej.“
,,Prišli ste na niečo nové?“ chcela vedieť Mária.
,,Obávam sa, že nie. No pravdepodobne je vrah ten istý, ako v prípade pána Mannstaina. Ostatné sú už len číre dohady.“
,,Ozaj, rada by som vám niečo dala.“ riekla Mária a čosi vybrala z vrecka svojej rovnošaty. ,,Pamätáte si, ako sme robili rekonštrukciu vraždy pána Mannstaina? Po tom, čo ste odišli, som niečo objavila. Bolo to na parapete na vyhliadkovej palube. Myslím, že to súvisí s jeho vraždou.“
,,Vďaka.“ riekol a predmet si odložil do vrecka. ,,Tak zajtra ráno o pol siedmej na vyhliadkovej palube. Príďte obe. A nech Lucía so sebou privezie i svoj vozík.“
Amadeus odchádzal od Márie zamyslený. No nočným prekvapeniam ešte nebol koniec. Ako vošiel do sektoru delta, zacítil na ľavej nohe akýsi chlad. Pozrel sa dole. Nič sa nestalo, len vystúpil z papuče. Obrátil sa, aby sa znova obul. No niečo ho zaujalo. V kúte si všimol akýsi biely prášok. Podišiel bližšie. Naslinil si palec, dotkol sa ho a ochutnal.
,,Bože môj!“ vzdychol. ,,Heroín!“
Vbehol do kajuty, kde prebudil Christiana.
,,Prepáč, ale toto je dôležitejšie, ako tvoj spánok.“ povedal na jeho mrmlanie. Otvoril svoju príručnú batožinu a našiel fľaštičku so svojimi tabletkami na žalúdok, ktoré pre istotu vždy nosil pri sebe. Lieky vysypal len tak medzi šaty a vyšiel z fľaškou von. Dal do nej trasúcimi rukami všetok prášok, ktorý bol v kúte. Vyzeralo to, samozrejme, že ho tu nik nedal úmyselne. Omylom sa vysypal. Ale komu? Narkomanovi, alebo dílerovi. Zdalo sa, že táto vzducholoď nesie viac tajomstiev, ako záhadného vraha a abstinujúcu alkoholičku.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár