,,Vozík sa pohol. Prečo? zavadzal azda vrahovi pri jeho úteku?“
,,To sotva, chodba je dostatočne široká, aby po nej mohol prebehnúť, aj keď tam je vozík.“ krútil hlavou Christian.
,,Ktovie, prečo sa pohol?“ pokrčil plecami Amadeus. ,,Zatiaľ nám to nepomôže, no treba na to pamätať.“
,,Iste nie vinou pohybu vzducholode.“ utrúsil kapitán. ,,Toto nie je lietadlo, máme pokojný let. Tu sa nehýbe samovoľne ani len pero položené voľne na stole.“
Výpoveď Je’Taineovcov bola podobná. Najprv otvoril dvere Philippe, potom Charlotte. No nevideli ani vraha, ani otvorené dvere pre personál. Len Lucíu, ako sa díva von z izby. Podľa výpovede viac nevidel ani George Wolf. Iné boli slová Márie. Priečili sa skutočnosti a bolo jasné, že klame.
,,Bola som vo svojej kajute, práve som nemala nič na práci.“ vravela. ,,Chcela som zísť po čosi dole, keď zrazu sa ozval ten krik. Stála som vtedy na chodbe smerujúcej k služobným dverám pri sektore delta. Naproti neskôr stáli Amadeus, vy, Christian a ostatní. Prišla som posledná nič podozrivé som si nevšimla.“
Vypočúvajúci sa na seba pozreli a preletel medzi nimi lúč porozumenia. Klamala.
,,Mária, ak ste bola na tej chodbe, museli ste vidieť vraha.“ riekol Amadeus.
,,Keď vykonal svoje vražedné dielo, vošiel na chodbu pre personál, kde ste boli vy.“ dodal doktor a Christian to uzavrel slovami:
,,Prepáčte mi otvorenosť, ale buď je vaša výpoveď nepravdivá, alebo vrahom ste vy.“
Mária sklonila hlavu. Povedala smutne:
,,Nie, ja som ju nezabila.“
,,Tak nám povedzte pravdu.“ vravel kapitán. ,,Ide nám o potrestanie vinníka.“
,,Dôvod zabiť slečnu Artamanovovú ste mali aj vy.“ hovoril Amadeus a ostatní pozreli na neho. ,,Áno, iste vedela o vzťahu, ktorý bol medzi vami a pánom Wolfom. A vy ste nechceli, aby to vyšlo najavo. Videl som vás dnes na vyhliadkovej palube, ako ste sa s ním dorozumievali nejakými gestami. Vravte, čo je vo veci, inak sa stanete prvou podozrivou.“
Mária si vzdychla. Pokrútila hlavou a do očí jej vbehli slzy. No inak sa nedalo, musela to povedať.
,,George Wolf je môj manžel.“ riekla.
,,Čože?!“ zvolali naraz vypočujúci naraz.
,,Áno.“ vzdychla si. ,,Bola som mladá, on o niečo starší. Nemala som rozum a on, zdá sa, takisto nie. Vzali sme sa. No náš vzťah netrval dlho. Našťastie, deti sme nemali. Dohodli sme sa na pokojnom a tichom rozvode. Ja som začala užívať svoje dievčenské meno. Všetci z mojej rodiny sú katolíci a keby vedeli, že som sa rozviedla, nepáčilo by sa im to. Nikto to nevie. Prosím vás, nehovorte to ani vy nikomu.“
,,To je v poriadku, Mária, budeme mlčať.“ upokojujúco a milo jej povedal Amadeus. ,,No povedzte nám teraz, kde ste vlastne boli.“
,,Šla som do kajuty za pánom Wolfom, teda, za Georgom, mojím exmanželom. Dohodli sme si stretnutie gestami, ktoré ste postrehli, Amadeus. Prosila som ho, aby nikomu nevravel, že som jeho bývalá žena. On chcel takisto mlčať, no slečna Artamanovová to vedela a robila Georgovi na to narážky. Vravel, že ak niečo povie, bude tvrdiť, že je to lož. No ja som klamať nechcela a začali sme sa hádať. Náš spor prerušil až ten výkrik.“
Každému skrsol v hlave rovnaký nápad, iná verzia príbehu, ako im bol predostretý. Bývalí manželia zistili, že stará slečna vie o ich dávnom manželstve. Prikradne sa jeden z nich do jej kajuty, zákerne ju zabije a ponáhľa sa späť tváriac sa, že nič nevie. Amadeus jej ale povedal:
,,Nechceli ste ani klamať, nieto aby ste vraždili. To vás šľachtí, Mária. Môžete ísť, vy ste to iste nespravili.“
Mária odišla, utierajúc si slzy. Rebeka sa obrátila na Amadea so slovami:
,,Ste si istý, že ste konal správne? Mne sa jej príbeh nezdal pravdivý.“
,,Spomedzi všetkých vypočutých jej verím najviac.“ bol si istý Amadeus. ,,Nie, iste nezabíjala.“
Po vypočutí všetkých prítomných urobili ešte rekonštrukciu vraždy. Každý z podozrivých bol na svojom mieste. Mária v kajute slečny Artamanovovej vykonala vraždu a utekala do dverí pre personál. Stihla to, lebo keď Lucía vykukla na chodbu, videla len zatvárajúce sa dvere.
,,Čo je za tými dverami pre personál?“ chcel vedieť Amadeus. ,,Kde asi tak mohol vrah utiecť?“
Kapitán súhlasil, aby to jemu, doktorovi Schlangemu, Christianovi a Rebeke pracovníci ukázali. Dvere viedli do chodby tesne pod balonetom. Tuto neboli priestory také široké, ani steny potiahnuté hodvábom. Chodba smerovala do hornej konštrukcie, kde sa nachádzali izby pre personál, ku ktorým sa šlo úzkou lávkou.
,,Čo je potom ďalej?“ pýtal sa Amadeus, keď tam boli a ukazoval do diaľky, kde sa chodba spájala v jediný bod.
,,Tam je úložný priestor, kde je batožina cestujúcich, pane.“ odpovedal mu dôstojník, ktorý ich sprevádzal.
,,Dá sa tam niekde zísť dole, do gondoly?“ položil otázku Christian.
,,Áno, do priestorov pre dôstojníkov. Odtiaľ už len vyjsť na vyhliadkovú palubu.“
,,Vrah sa mohol stratiť v Kolose i takto.“ premýšľal. ,,A dole splynul s ostatnými cestujúcimi.
,,Možnože je to člen posádky.“ nadškrtol lekár Schlange.
,,Stále zabúdame, že slečna Artamanovová vykríkla dvakrát, pričom druhý raz, kedy pravdepodobne zomrela, už z jej kajuty nevyšiel nik. Útočník musel skutočne zo vzducholode zmiznúť oknom.“ pripomenula im Rebeka.
,,A čo sa teda dialo medzi prvým a druhým výkrikom?“ nedalo pokoja Christianovi.
,,Možnože spolu zápasili.“ nadhodil pán Schlange.
,,Sily mala slečna Artamanovová dosť.“ riekol zamyslene Amadeus a spomenul si na ich prvé stretnutie v sektore delta. ,,Ak by to bolo explicitne potvrdené, museli by sme za vraha považovať iba muža.“
Večer prebiehal na palube v nepríjemnej atmosfére. Každý sa bál o svoj život. Cestujúci dúfali len v to, aby čo najskôr vystúpili na letisku v New Jersey a zabudli na túto cestu, ponášajúcu sa na strašidelnú nočnú moru. Obvyklý veselý smiech a džavot zanikol, ozývali sa len tlmené rozhovory a krik detí. Jedna vražda – stane sa. Ale dve? V priebehu štrnástich hodín? A nebolo kam ujsť, kde sa skryť. Kto len môže byť vrah?
,,Otázka znie, či možno medzi prvou a druhou vraždou nájsť spojitosť.“ vravel Amadeus večer doktorovi Schlangemu a Rebeke. Christian bol akýsi unavený a šiel si ľahnúť.
,,Myslíte tým, či ich vykonala jedna a tá istá osoba?“ mienila Rebeka.
,,Áno. Aj to. Je to trošku nesúcitné, no viete, čo je týchto dvoch vraždách zaujímavé? Pána Mannstaina nemal kto zabiť, motív pre vraždu nejestvoval. Naopak, slečnu Artamanovovú mohol chcieť zabiť hocikto, veď roznášala klebety o každom z nás. A čo keď...“ zarazil sa. Široko roztvorenými očami sa díval von oknom a mozog mu pracoval na plné obrátky.
,,Čo sa deje?“ chcel vedieť doktor dychtivo.
,,Ja... Premýšľam. Predstavte si: slečna Artamanovová zistí, kto je vrah. O jej podozrení sa dozvie i ten, kto má na rukách krv vášho otca, Rebeka. Samozrejme, musí konať a zabije i slečnu Artamanovovú.“
Trojica stíchla a zamyslela sa.
,,Má to istú logiku.“ povedal lekár Schlange.
,,Áno.“ súhlasila Rebeka. ,,Predsa len, kvôli klebetám by nik nezabíjal. To by som i ja mala na svedomí mnoho ľudských životov. No ak niekto vie, že som spáchala vraždu... Zločinec nemal iné východisko.“
,,Mení sa obsah nášho pátrania.“ riekol Amadeus. ,,Držme sa tejto línie a neriešme, kto zabil pána Mannstaina a kto zabil slečnu Artamanovovú, ale kto spáchal obe tieto vraždy.“
Amadeus si po týchto slovách bolestne stisol spánky. Už pridlho uvažoval, pridlho rozmýšľal. Musí si odpočinúť.
,,Slečna, pane, rád som s vami strávil čas, no musím sa odobrať na odpočinok. Verím, že zajtra prídeme na to, kto je vrah. A samozrejme, ešte predtým, ako pristaneme.“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár