Bol koniec februára. Sneh a mráz sa zmenili na dážď a hmlu, ktorá zahaľovala aj nový náhrobok, pred ktorým stáli dvaja ľudia v čiernych kabátoch, skrytý pred smutných upršaným popoludním pod dáždnikmi. Jeden z dvojice pristúpil k hrobu a položil naň krásnu bielu chrizantému.
„Ako to vyzerá s Lisou?“ opýtal sa ten, čo pokladal kvet – bol to Amadeus ň toho druhého – bol to Martin.
„Zrejme ju predsa len pustia.“ vzdychol si. „Náš rodinný právnik to celkom šikovne, no pravdivo, vysvetlil ako krátke zatemnenie mysle.“
„A čo bude ďalej?“ chcel vedieť Amadeus.
„Dôveru našej rodiny nestratila. Ak ju pustia na slobodu, bude môcť u nás ďalej pracovať. K dieťaťu sa priznávam a už teraz bude dostávať také alimenty, že bude môcť žiť, študovať a vyvíjať sa dôstojne a bez obáv. Emily ma ubezpečila, že hoci nebudeme manželmi, nebude mi upierať žiadne otcovské práva. A ja ju nebudem ukracovať ako matku.“
Stíchli. Chritian sa vrátil domov niekedy pred Troma kráľmi, pani Czernyková o niekoľko dní neskôr. Ešte veľa ďakovala Amadeovi za to, že som zbavil jej rodinu nespravodlivého obvinenia. A Paul ešte noci Nového roka, pred tým, čo odviedol Lisu a pána Brownhilla do auta, sa pred všetkými McDonaldovcom ospravedlnil, že im spôsobil nepríjemnosti, čo oni prijali – oveľa viac ich bolela dráma ich syna a vnúčaťa, ktoré sa ešte ani neradilo.
„A ako nakoniec dopadol pán Brownhill?“ opýtal sa Amadeus. Martin sa pousmial:
„Myslel si, že sa mu podarí vyviaznuť dobre – vzhľadom na pôvod. No sudca, ktorý o jeho prípade rozhodoval, až taký tolerantný nebol a strčil do basy na doživotie. Môže byť rád, že ho neobesili. Nie som zástancom trestu smrti, no predpokladám, že ak by nemal šľachtický pôvod...“
„Nepoznám mieru demokracie vo Veľkej Británii, teda nebudem predpokladať nič.“ povedal dôrazne Amadeus a tým umlčal aj Martina.
„Ozaj, Lisa ťa pozdravuje a ďakuje ti.“ spomenul si Martin.
„Ďakuje?“ začudoval sa Amadeus. „Veď nebyť mňa, nebol by súdená za vraždu.“
„Nie, ale vravela, že ten nápor svedomia by už asi nezvládla, zabudla na dieťa a úplne sebecky by spáchala samovraždu. Vyznáva filozofiu zločinu a trestu.“
„A ako to znášaš ty?“ opýtal sa ho napokon Amadeus. Martin zvesil hlavu a zhlboka si vzdychol. Povedal:
„Vieš, azda všetko zlé je na niečo dobré. Moje a Emilyno manželstvo by nedopadlo dobre. Naďalej by mi imponoval záujem iných žien o mňa a Emily by to bolelo. A ktovie, ako by brala moje dieťa pod srdcom Lisy. No teraz sa snažím žiť ináč. K ženám sa správam galantne, nie úlisne, nie som príliš naklonený nezáväznému flirtovaniu a beriem druhé pohlavie s úctou. Na česť Emilynej pamiatky.“
Stíchli, potom sa krátkymi slovami rozlúčili a podali si ruky, pričom si ich stisli veľmi vrúcne. Martin už odkráčal, Amadeus ešte venoval krátky pohľad epitafu na Emilynom hrobe.
„Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!"
(Jn 8, 11)
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár