St. MERY MEAD STREET No. 8
Amadeus stál na letisku a díval sa na oblohu. Čoskoro tu má pristáť let z Frankfurtu. Nie vzducholoď, tá už nikdy viac! Jej let si užil, keď temer pred pol rokom na Kolose objasnil dve vraždy, ktoré spolu zdanlivo nesúviseli, no nakoniec sa ukázalo, že vrah bol len jeden.
Celý ten čas prežil v Spojených štátoch aj so svojou rodinou, kde navštevuje aj univerzitu. Otec usilovne pracuje, čím sa ich finančná situácia, oproti tomu, ako žili tesne po príchode do Štátov, značne zlepšila, a ešte sa zlepší, keď porastie hore aj ekonomika.
Nad hlavou videl veľké lietadlo, ktoré pomaly začalo klesať na pristávaciu plochu, Dôvodom, prečo tu dnes, tridsiateho decembra tisícdeväťsto tridsaťšesť Amadeus stál, bolo práve toto lietadlo – mal ním pricestovať na prázdniny jeho kamarát, Christian, aj jeho bývalá profesorka nemeckého jazyka a literatúry zo strednej školy, profesorka Czernyková.
Lietadlo sa konečne zastavilo a cestujúci začali vystupovať a zdraviť svojich známych, ktorí na nich čakali. Amadeus konečne zazrel aj Christianovu postavu, ktorá stále vyzerala ako antická socha a pri ňom vysokú ženu v stredných rokoch, oblečenú podľa poslednej americkej módy a veľmi elegantnú – bola to profesorka Czernyková.
Ona neprišla na Amadeovo pozvanie; predsa len, pozývať na Silvestra do Štátov svoju bývalú profesorku je troška padnuté na hlavu. Nie, prišla na pozvanie svojej sestry, pani Emmy McDonaldovej, manželky spoluvlastníka veľkej stavebnej spoločnosti McDonald & Jardyce Company, ktorá bývala s rodinou vo veľkej vile na St. Mery Mead Street číslo 8 v New Jersey. A keďže prvého januára nie je len Nový rok, ale aj narodeniny jej syna, pozvala na oslavu aj konca roka a synových narodenín aj Amadea s Christianom.
„Dobrý deň, pani profesorka, veľmi rád vás vidím.“ potešil sa Amadeus, keď bola pri ňom, pobozkal ju a do ruky jej strčil kyticu bielych ruží.
„Ďakujem, chlapec môj zlatý, vďaka.“ vravela ona a uznanlivo na neho pozerala. Ten čas v Amerike mu prospel. Akoby zmužnel a nielenže nabral na univerzite ďalšie vedomosti, ale aj skúsenosti.
„Nazdar, Amadeus.“ pozdravil ho Christian. Dlho sa nevideli a zaradovali sa jeden druhému. Objali sa, až sa profesorka Czernyková bála, že Christian Amadea rozpučí.
„Prepáč, mali sme meškanie. Musíš tu stáť už dosť dlho.“ vravel Amadeovi priateľ už na ceste do vily McDonaldovcov.
„Nič to nie je, nepamätáš sa, aké meškanie sme mali s Kolosom?“ zasmial sa Amadeus.
„Ten let mi ani nepripomínaj.“ vzdychol si Christian a rukou zaplašil staré chmáry. „Našťastie je lietadlo rýchlejšie, teda nie je v ňom čas niekoho zavraždiť.“
„Počula som o tvojom úspechu, Amadeus.“ zamiešala sa do rozhovoru profesorka. „Šikovný, šikovný. Len aby sa prípad nezopakoval teraz. Situácia je podobná tej vo vzducholodi.“
„Tak je.“ dosvedčil Christian. Starý bohatý pán, jeho rodina, priatelia a známi... Veru, ak by mu nedajbože niekto siahol na život, neviem-neviem, či by si to znova vyriešil.“
„Nie som detektív.“ zahundral pokorne Amadeus. „A nehovorme o takých čiernych témach. Veď čoskoro budeme oslavovať príchod nového roka. A ten vedia v Amerike sláviť vo veľkom štýle.“
„Veru.“ prikývla Czernyková. „Už som to zažila a verte mi, máme sa na čo tešiť.
Taxík ich doviezol až na St. Mery Mead Street a zostali stáť v úžase, keď videli dom číslo osem. Bola to veľká dvojposchodová luxusná vila, postavená v najmodernejšom štýle. Každému mohlo byť hneď jasné, že v nej býval človek, ktorý sa v stavebníctve vyznal. Teraz vilu pokrýval mráz, z okenných parapetov viseli dole cencúle.
„Veru, švagor je naslovovzatý odborník.“ usmiala sa Czernyková, podišla k dverám a zaklopala.
Otvorila im slúžka, ktorá povedala, že pán a pani sú v salóne a vítajú hostí. Prešli teda tam, pričom batožinu nechali v hale pri schodoch a kabáty si zavesili na vešiak. Len čo sa sestry zbadali, vrelo sa objali a pani McDonaldová žoviálne volala:
„Sestrička, Andrea, konečne! Som rada, že si tu! Už som sa bála, že nedôjdeš. Dnes ráno som rozbila zrkadlo a vieš, že to je zlé znamenie. Nevedela som...“
„Si presne taká, ako vždy.“ vzdychla si Andrea. „Poverčivá, až strach. Poď, predstavím ti svojho bývalého žiaka a jeho kamaráta.“
Pani profesorka priviedla pani McDonaldovú k Amadeovi a Christianovi a zoznámila ich s ňou, no aj s jej manželom, pánom Horaceom McDonaldom, majiteľom stavebnej spoločnosti. Na prvý pohľad bolo vidieť, že je od svojej manželky podstatne starší. Ona bola troška povädnutá žena v stredných rokoch, kým on viac-menej starec, i keď stále čulý a energický.
„No nesmieme zabudnúť na Martina.“ povedala pani Czernyková.
„Samozrejme, náš mladý oslávenec. Iste je hore s Emily. Martin!“ zavolala na syna pani McDonaldová. Počuli, ako ktosi schádza po schodoch do haly, a potom sa otvorili dvere a dnu vošiel najmladší člen rodiny McDonaldovcov.
„Poď, synček, predstavím ťa. Svoju tetu z Nemecka si naposledy videl, keď si bol prváčikom na základnej škole.
Martin sa usmial a podišiel bližšie. Prvé, čo na ňom udrelo do očí, bola jeho mimoriadna krása. Bol vysoký, mal súmernú, troška bledú tvár, vlasy i oči čierne ako uhoľ, v ktorých žiarili veselé ohníčky. Na ľudí okolo seba pôsobil príjemným dojmom a bol sympatický.
„Už prišli Brownhillovci?“ opýtal sa mamy. „Emily je celá nedočkavá, už dlho svojho strýka nevidela.“
„Ešte tu nie sú.“ povedal im pán McDonald. „Ich let má práve teraz len pristáť. Ale ide sem slečna Lawgoodová.“
Martin prevrátil oči a aj jeho rodičia sa netvárili natešene. Čoskoro sa dvere do salónu rozleteli a v nich stála akási bláznivá ženská. Mohla mať okolo štyridsať rokov, no oblečená bola ako mladé dievča. Rovnako mala upravené aj vlasy a zrejme v túžbe vyzerať mlado mala na tvári niekoľko kíl make-upu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár