DVOJITÁ VRAŽDA
Bolo asi pol jedenástej, keď si všetci hostia ľahli spať. Domáci, pán a pani McDonaldovci, mali spálňu na prvom poschodí, rovnako i Martin, Emily, Helen a pani Czernyková. Na druhom poschodí spali Amadeus a Christian a Brownhillovci. Ešte vyššie, v podkroví, boli izby pre služobníctvo. V jednej bola ubytovaná Lisa spolu so starou kuchárkou Annie. Druhá podkrovná izba zas slúžila záhradníkovi, údržbárovi a opravárovi áut v jednej osobe – Robertovi.
Amadeus si ľahol, no dlho nemohol zaspať. Ležal a s otvorenými očami premýšľal o večeri, i o hosťoch, ktorí boli s ním v dome. Počul, ako Christian, ktorého cestovanie vždy unaví, spokojne odfukoval na vedľajšom lôžku. Predsa sa však aj jemu nakoniec podarilo zaspať – posledné, čo si pamätal, bol zvuk hodín na prízemí, ktoré odbíjali jednu po polnoci.
Po krátkom spánku sa ale zas zobudil. Tento krát ho trápil smäd. Vstal a poobzeral sa po tmavej izbe. No nebola tu nijaká nádoba s vodou. Vzdychol si, prehodil cez seba župan a vyšiel von, na chodbu, rozhodnutý zísť dole a napiť sa.
V dome bolo ticho. Zrejme každý spal. Kráčal k schodisku. Schádzal na prvé poschodie. Posledný schod mu zavŕzgal pod nohami. Vkročil na parkety, ktoré zaprašťali a ich zvuk sa niesol celým domom. Prvé poschodie bolo rovnako tmavé a pokojné, ako poschodie druhé. Všimol si ale, že spopod dverí jednej zo spální (tušil, že je to izba slečny Emily) sa ešte svieti. Nepáčilo sa mu to, no nechcel rušiť klopkaním na dvere. Prešiel dookola a zamieril k schodisku.
Zrazu za ním buchli dvere a on sa rýchlo otočil. No to len z jedných dverí vyšla pani profesorka Czernyková.
„Amadeus, ty nespíš?“ začudovala sa.
„Spal som, no prebudil ma smäd, tak som sa šiel dole napiť.“
„Aj ja som smädná. Poď, dole sa napijeme, a potom... Čudné. Pozri, Emily ešte svieti.“ riekla a ukázala na škáru pod dverami, kde sa mihotal svetlý pruh.
„Aj ja som si to všimol. Nepáči sa mi to, no nechcel som ju vyrušovať. Možnože zaspala a zabudla vypnúť lampu.“
„Amadeus, ale ani mne sa to nevidí. Predsa len, lepšie bude, ak jej zaklopeme.“ povedala pani Czernyková. Zdvihla ruku a zaťukala hánkami na dvere. Nič.
„Asi spí.“ krútil hlavou Amadeus. „Nechajme ju.“
„Nie, tuším niečo zlé.“ nedala sa profesorka a zaklopala hlasnejšie. Dokonca aj na slečnu Emily zakričala, no nedostala späť žiadnu odozvu.
„Čo sa deje?“ ozval sa hlas za nimi. To na chodbu vyšli domáci a Horace chcel vedieť, prečo ho hostia budia.
„Tuto s Amadeom sme sa stretli pri ceste do kuchyne napiť sa a všimli sme si, že slečna Emily ešte svieti. Klopeme jej, no neotvára.“ vravela znepokojená pani Czernyková, keď na chodbu z nápriotivých dverí od Emily vyšla Helen a z ďalších Martin.
„Čo sa to deje?“ opýtal sa za nimi pán Brownhill, ktorých schádzal dole schodmi a čosi si vkladal do vrecka. Za ním cupitala jeho žena Betty, ktorá vravela, keď dole schádzal aj Christian:
„Počuli sme vás hore, tak sme sem prišli, aby...“
„Veď je to celé smiešne!“ vzdychla si Helen. „Jednoducho tie dvere otvoríme a...“ riekla, stisla kľučku, zapla svetlo, no nedopovedala. Emily tam bola. No ležala na bruchu na dlážke, pootočenú tvár mala smrteľne bledú, ústa pootvorené a oči zavreté.
„Preboha!“ zvolal Amadeus a spolu s Martinom sa hnal k Emily. Obaja jej chytili zápästie, no pulz necítili.
„Ona... Ona je...“ nevedel prísť k slovu zhrozený Martin. „Je mŕtva!“
„Čože je?“ nechápala pani McDonaldová. Podišla bližšie a pozrela sa lepšie na telo Emily. Prišla ta i Betty, no hneď aj ustúpila dozadu, pričom sa dusila kašľom.
„Čo je ten biely prášok, rozsýpaný okolo?“ opýtala sa McDonaldová. Amadeus si napral trošku na prst a ovoňal ho. Bolo to jasné. Kyanid draselný, čiže cyankáli.
„Mali by sme opustiť miesto, nechať všetko ako je a zavolať políciu. Pravdepodobne tu došlo k vražde.“ vyhlásil.
„Niééé!“ skríkol zúfalo Martin a v očiach sa mu zaleskli slzy. „Emily, Emily! A ja som sa s tebou rozlúčil v zlom!“
„Poď, poď Martin, už jej nepomôžeš.“ chlácholila ho pani McDonaldová a dvíhala ho zo zeme, hoci ona tiež stále zhrozene pozerala na telo. „Musíme zavolať políciu.“
„A tiež opustiť izbu. Aby sme nezničili dôkazy.“ vravel Amadeus vážne. Všetkým podržal dvere a sám vychádzal až posledný. Ešte raz sa obzrel a všetko si dobre uchoval v pamäti. Pozrel sa von cez zatvorené okná a videl, že snežilo. To len dodávalo celej tej scéne smutnú atmosféru.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár