„Č-čože?!“ vydralo sa z perí pani McDonaldovej a nervózne sa zasmiala. „Ja predsa... Nikoho som nezavraždila. Ani manžel nie, asi by som si všimla, ak by uprostred noci vstal z postele.“
„Možnože vrah jednému z vás nasypal do nápoja uspávací prostriedok, keďže vedel, že by s ním nespolupracoval. To sa ukáže, nebojte sa. Hoci tie vaše zavádzajúce reči o tom, že vraždu spáchala Helen, na ktorej sa potom mŕtva vypomstila... Neviem, neviem, ako to obstojí pred súdom. Teraz vás však poprosím, aby ste šli so mnou...“
Na pána a pani McDonaldovú všetci pozerali, akoby mali akúsi nákazlivú chorobu. Hľa, vrahovia slečny Emily Jardyceovej! Hrozné!
Pán McDonald sa postavil a rozhorčene vykríkol:
„To si od vás vyprosím, pane! Takéto spôsoby! Ja, ani moja manželka nie sme do vraždy zapletení. Tú fľašku vidím po prvýkrát v živote.“
„Neklamte, pane, našli sme ju vo vašej skrine!“ odvetil Paul, taktiež krikom. „Mali ste ju skrytú pod košeľami. Dosť úboho. Asi ste nemali čas vymyslieť lepší úkryt.“
„Ktokoľvek mi ju do izby mohol hodiť.“ pokrútil hlavou McDonald.
„Podľa slov vás všetkých viem, že ste po vražde všetci ostali v hale. Nikto sa do izieb nevrátil. Teda by to mohol previnilec len ťažko urobiť.“
„Pán policajt, ja, ani môj manžel sme nemali motív k vražde.“ zasiahla pani McDonaldová. „Prečo by sme zabíjali našu budúcu nevestu?“
„Čosi som sa dopočul o tom, že ste svoju budúcu nevestu nemali najradšej, pán McDonald. Alebo ste dúfali, že podľa testamentu by ste jej podiel v spoločnej firme dostali vy, alebo pán Martin.“
„Tak toto je už vrchol!“ vyskočil zo stoličky tentoraz pán John Brownhill. „Veď je to všetko smiešne. Vaše takzvané dôkazy sú len hypotézy! Horace by iste nikoho nezavraždil len preto, lebo mu nebol sympatický.“
„Sadnite si, pán Brownhill.“ pokynul mu Paul, ani na neho nepozrúc, ako skutočný pán situácie. „A vás, pán a pani McDonaldovci musím požiadať, aby ste šli so mnou. Ak odopriete spoluprácu, budem nútený, v súlade so zákonmi Spojených štátov, použiť násilie.“
„Len pokoj, John, nikam to nevedie.“ riekol pán McDonald a utíšil tým pána Brownhilla. „Pôjdeme. Nemáme sa čoho báť, veď sme nikoho nezabili. Martin, zavolaj nášmu právnikovi. No vedzte, pán policajt, že tak, ako ste ma teraz pred celou touto spoločnosťou neprávom obvinili, tak ma i pred všetkými prítomnými budete žiadať o odpustenie.“
„To nepredpokladám.“ povedal povýšenecky Paul. „No tak, prosím, poďte so mnou. Jimmy, povedz im ich práva. Ja im nasadím putá.“
Všetci sa dívali ako vo sne, ako McDonaldovcov odvádzajú preč. Martin ich odprevádzal až k policajnému autu a potom šiel k susedom, aby zavolal právnika. Ak by nemal doma hostí, ktorých predsa nemohol vyhnať, šiel by aj na policajnú stanicu. No pani Czernyková tak učinila. Zdržala sa iba natoľko, aby podišla k Amadeovi a s plačom na krajíčku mu povedala:
„Moja sestra iste nikoho nezavraždila, a ani Horace nie je taký. Amadeus, ty máš na tieto veci nos, prosím ťa za seba i za nich dvoch, zisti, kto zabil Emily.“
„Ja... Budem sa snažiť.“ riekol on, ešte stále otrasený nečakaním zvratom. „Nemajte strach, pani profesorka. Dôkazy proti McDonaldovcom stoja na vode. Nikdy by ich pre jednu fľašku jedu v izbe nemohli odsúdiť za vraždu. Možnože v súčasnom Nemecku alebo v Sovietskom zväze áno, ale tu... Neverím.“
A Amadeus splnil sľub. Myseľ zapol na plné obrátky. Prezeral si miesta činu, predstavoval si, ako vyzerali v čase vraždy a spájal časti skladačky do jedného obrazca. A nakoniec sa mu podarí odhaliť vraha a splniť svoj sľub. Lebo McDonaldovci to skutočne neboli.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár