- rádoby sladko, každá farba beznádej a slastný
masochizmus slovenskej každodennosti, každá chuť.. farbu čohosi
takmer skutočného..
- rozletieť sa na kŕdeľ vrán a nikdy sa nedať dokopy
to by sa páčilo svetu plnému zákonov vo mne, odbaviť ma
jednoducho a potom si nájsť iného pobehaja.. teraz som ovšem na muške ja
ach, ako dobre sa lieta muške v mojej izbe,
cíti teplo a nevidí ma, nevie, že sa trápim pre svoje mlsné chute po
živote neprinášajúcom ovocie, samopalom by som zostreloval kvety jary
na čerešňovom sade a vdychoval oblak pušného prachu len tak okrajovo
jak malý hulvát, vypálil by som facku decku čo by prebehlo okolo,
rehnil bych sa z jeho červeného líca a schádzal dole do mesta ako
víťaz, VÍŤAZ! Som izolovaný, prináša mi to veľa nového, nič len
novoty.. Čo mám robiť, iba čakať, vyčkávať,
zarábať a míňat v tom nekonečnom kruhu osamotenia kam prenikne
štrbinkou vánok pekného len mailom či spomienkou, ktorú si
neuvedomím..takmer podlieham, vždy to bolo rovnaké, ano, rovnaké!
Neprosím Vás o pomoc, žiadam porozumenie.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
unmade
8. 8.augusta 2012 19:47
niekedy je žiadať porozumenie tá najväčšia trúfalosť...
Napíš svoj komentár