Takto nejako začínajú mladí ludia filozofovať o svojom akomsi mieste v tomto svete. Ale som ja vôbec mladý, chcem o tomto písať, alebo má to nejaký zmysel?
Nie. Nemá a nikdy nemalo a ani mať nebude. Presne takto môže blog pokračovať, ktorý by sa nevymykal žiadnemu akémusi prirodzenému nazvime to "deju". Ale ja nemám 16 a asi a zároveň dúfam, že ani som nikdy psychicky 16 nemal. Môže to znieť trúfalo, nie, ono to vlastne aj trúfale je a ani nechcem, aby to znelo inak.
O čom je vlastne život, o tom, že sa budem 20 rokov tváriť, že mi na niečom záleží, že by som fakt veľmi chcel, aby mi na tom záležalo, alebo, už keď najbližší mi povedia, že na tom záleží, má to vôbec nejaký zmysel pre mňa. Alebo som nejaký neľudský tvor, že si neviem uvedomiť váhu niektorých rozhodnutí, alebo potrieb v živote? Že som nekonečné dieťa ? Že s kľudom pozerám a riešim najväčšie chyby môjho života, že som nepoučiteľný, že viac poviem o svojom živote ľudom, ktorých nepoznám a tým, ktorí ma veľmi ľúbia, na nich kašlem? Alebo nikdy nikoho nemám rád, pretože to nedokážem ? Že som skeptik a nikto nikdy mi nerozumel ? A nie je to pocit, ale vedomosť, že som nikdy nikomu všetko nepovedal a ani nechcel a nemohol ?
Znamená to, že som hlúpy, že si neviem ctiť, to, čo by som si mal najviac ceniť ? Prázdne úsmevy pre "najlepších" kamarátov, pre slová, ktoré znamenajú nič, alebo preto, že práve počúvam hudbu, ktorá niekomu inému nič nepovie. Alebo to, že pre niekoho najväčšie gesto znamená lásku a pre mňa je to len fráza ?
Netuším vlastne, čo chcem v živote dosiahnuť a zároveň mám 200 cieľov, ktoré chcem. Čo je pre mňa dobré, čo nie? Čo potrebujem, alebo čo by som mal... Neviem, ale zároveň viem, že nechcem od nikoho aby mi to povedal. Chybujem a veľa, a chybovať budem. Zbytočne...
Ešte stále si pamätám tu vetu, ktorú som ti povedal: "Pamätáš si ma vôbec ?" Tú krásnu vetu, keď som mal asi 5 a spýtala si sa ma, čo sa stane, keď zomrieme. Či všetko zabudnem, či to, čo som mal v živote najradšej ostane zničené a zanedbané, ako všetko v tomto živote. To, čo mám na ňom najradšej, a to, čo najviac nenávidím - tú istotu neistoty.
Pamätáš si, ako sme sa hrali v parku a spýtala si sa ma ?
"Čo sa stane, keď zomrieme ?"
Povedal som ti, že zabudneme všetko, čo sme vedeli.
"Aj mňa ?" spýtala si sa.
"Aj teba", odvetil som...
Bola to najkrajšia a najsmutnejšia veta v mojom živote. Veľmi dobre si pamätám tvoju tvár. Ostala si smutná. Spýtal som sa prečo. Tvoja odpoveď ostala ukrytá v tvojej tvári. Takmer 20 rokov som prichádzal na to, prečo som zabudol, prečo zabudnem, a prečo by som vôbec zabudnúť mal. Tá tvár mi vtedy povedala všetko... Chceš si ma pamätať ?
Vieš prečo Eliška ? Preto, lebo vtedy sme sa naučili, čo je to život, keď sme sa hrali na húpačkách a celý svet bola jedna zábava a dobrodružstvo. Keď nás dedo húpaval a keď sme sa smiali aj na tom, že prší. Vtedy život začal aj skončil. Len ten koniec, si chceme uvedomiť, až keď zistíme, že prší stále rovnako a nikdy sa nič nezmení. Keď sa ti pozriem do očí a vidím tam tú krásnu detskosť, tú nevinnosť. Škoda, že som sa ti už 15 rokov do očí nepozrel... Chýbajú mi húpačky a život, ktorý mal zmysel. Tá ľahkosť a nonšalantnosť, ktorá nám určovala všetko, tá dobrota a tá krása, ktorá nás obklopovala. To všetko najgýčovejšie, čo som kedy mohol zažiť a už nikdy nezažijem. To všetko...
Teraz len žijem a tvárim sa, že mi na tom záleží...
"Budeš si ma pamätať?"
Nie.
Blog
Komentuj
17 komentov k blogu
1
n0win0u
24. 3.marca 2012 23:33
a je to rozhadzane a nekonkretne a dobre to je tak jak to je -.-
2
Chýbajú mi húpačky a život, ktorý mal zmysel. Tá ľahkosť a nonšalantnosť, ktorá nám určovala všetko, tá dobrota a tá krása, ktorá nás obklopovala. To všetko najgýčovejšie, čo som kedy mohol zažiť a už nikdy nezažijem. To všetko...
To všetko je tu. Ono to nikam nezmizlo len si to musíš uvedomiť. Dospel si a rýchlo si zabudol na tú krásu a jednoduchosť, ktorá ti vyčarovala skutočný a dokonalý úsmev nie len na perách Už viem čo bude predmetom našej stávky
život je krásny.
Nikdy nezabudneš na osobu, ktorú si ľúbil a ktorá ľúbila teba.
Môj deduliak tu nie je už 10rokov no stále si ma pamätá, ľúbi a je tu keď ho najviac potrebujem...
To všetko je tu. Ono to nikam nezmizlo len si to musíš uvedomiť. Dospel si a rýchlo si zabudol na tú krásu a jednoduchosť, ktorá ti vyčarovala skutočný a dokonalý úsmev nie len na perách Už viem čo bude predmetom našej stávky
život je krásny.
Nikdy nezabudneš na osobu, ktorú si ľúbil a ktorá ľúbila teba.
Môj deduliak tu nie je už 10rokov no stále si ma pamätá, ľúbi a je tu keď ho najviac potrebujem...
5
ohviezdičkoval som to s tým, že sa takmer ,,stotožňujem s tebou,, ... ja nemám ani na to niečo také napísať
6
ale no tak... co tolka vaznost? a jasne, ze i po smrti si na svojich najblizsich pamatame. nase myslienky a vedomosti su totiz jedina vec, ktoru nam je povolene zobrat si na 2. svet, preto ja osobne sa snazim co najviac citat a rozmyslat
7
nemyslela som si že niečo takéto napíšeš práve ty, neber to v zlom
8
@flagrantine takto brat to inak, ako v zlom, sa asi ani neda
ale hnevat ma to nejde, pretoze to ako vystupujem na tomto portale, je docela smerodajne ( netvrdim, ze pravoplatne a pravdovravne )
ale hnevat ma to nejde, pretoze to ako vystupujem na tomto portale, je docela smerodajne ( netvrdim, ze pravoplatne a pravdovravne )
13
Keby si aspoň neklamal ale holíš nás bez britvy
myslíš že ti uverím ?
myslíš že ti uverím ?
Napíš svoj komentár