Chcem lietať.

Chcem odísť. Utiecť. Vypadnúť. Zaliesť preč. Bežať. Vrieskať. Páliť. Stratiť sa. Na dočasnú večnosť, lebo tak to býva vždy, tak to stále a zas skončieva. Či chceme, či nie, pantha naďalej rei.

A aj tak....

Poskrúcane myšlienky v priehlbinách tmavej chvíle, metafory mi dochádzajú, a zase sa dostávam do svojej fázy, rozprávam zas o sebe, nevidím nič iné len prázdny priestor, zase sa nenavidím a prajem si len dožiť. To su tie chvíle, áno, keď sa odpájam od okolia, keď ovocie stráca svoju chuť, keď jedlo nepasuje do žalúdka, ani do krku, keď slnko prestalo svietiť a odvrátilo od nás svoj svit, ako keby nás nenávidelo, za to akí sme. Akí sme hlúpi a nedokonalí, akým som slabý a náročný, že neviem nájsť krásu v kontajneri, že preto mi niesú dopriate jeho lúće belostné, že sa vyžávam vo vlastnom rozklade, a nechávam si bezčinne vpúšťať nihilzmus do žíl. Som preto zlý? Hlúpe otázky. Položené do tla.

Hovorte mi, že je svet krásny, aký môžem byť šťastný, že mám všetko čo potrebujem, a že ma čaká však niečo veľké a škaredé a hrozné, za to že sa takto trápim v takejto kráse, že si nevážim a neprežívam, a posledné obodbie len už akoby dožívam. Áno, rozprávajte si všetci, keď ste relatívne šťastni, tak sa vám to rozpráva, lebo ste nikdy nezažili, to čo ja a možno ani nikdy necítili, čo ja. Vy, silné osobnosti. Titáni na poli každodennosti. HOVORTE SI TO!! Ale, mňa sa to bohužjal, VOBEC nedotýka! MNE UŽ NEPOMOŽETE!

Veď vás vidím, akí ste nedokonalí a predsa šťastni, vidím vás ako cez sklo, cez svoju prizmu odradenosti, a nechápem vás práve vo chvíli, keď si myslím, že som niećo pochopil.

Nech kríčim, nech akokoľvek kričím, z toho hnusu čo sa do mňa z vás dostáva, či z hnusu čo vo mne vyviera, a nevjem už jeho smer, nikdy ma NIKTO NEPOČUJE. NIKDY!

Som v hmle, ja, stále ja, a len ja. tak chcem sa zmeniť na strom, spomaliť svoj dych na dni a mesiace a roky, ponoriť sa do hmly zmenený na vŕbu, načúvať smutnému toku rieky pod kolenami prelievanej.

Všetko tak bolí. Odmietanie a prežívanie každého dňa, dusenie vo vlastnej koži, a tá prekliata SAMOTA! Keď môžem byť aj v dave ľudí, však sám som ako priesvitný zvitok, lebo tá nádej keď osamote dúfam, že dotkne sa ma niečo, niketo, a zahreje citami, sa pri dotknutí s realitou zmätie ako hrad z kopca, ostane len rumovisko. I ja som rumovisko.




Skôr či neskôr to pomaly odíde, a som rád že ten príliv sa zmenil na odliv, ale bojím sa ďalśieho, aby ma nezhltol pod svoju plachtu, a nepohltil sám do seba v kruhu zdochlinárčenia, avšak ostáva ten slabý pocit vo vnútri, stále tam ostane, a maže moju myseľ na bielu. Svojím strachom a
obrovskou
prázdnotou.

 Vyznanie

4 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu