Odvtedy robím len chyby. Chyby. Stále len robím chyby. Jednu za druhou. Alebo ich len začínam vidieť ako sa mi množia v čase a priestore ako ich zanechávam vo svojej pamäti niekde za sebou, polámané farbičky, štetce, pretrhnuté pásky, zatiahnuté svetre, zaliate výkresy, ohnuté súčiastky, z dierami pretrehnutého tela.
Dnes ráno sa vo mňe rozprávali dve živé hlasy. Ten prvý ma presvedčil o tom, že nemusím vstávať, že nič nemusím navyše robiť, len sa oddávať bohatému spánku. Nachádzal som sa tesne pod hladinou. Dokým ma druhý hlas nezačal navrácať do reality a zobudením neusvedčil moju pohodlnosť. Stále ma fascinuje ako jednoducho som si našiel vlastné slabé miesto a adjustoval si realne fakty, opravil odstranením, zapieranim.
Tak vtedy sme si škrabkali brušká a olizávali labky. Hrýzkali jabĺčka, obkuskávali stehienka. Príležitostne niečo utrúsili o zmysle života a aké je to všetko zložité a čo všetko dosiahneme. V malom svetonázore sa nájde väčši priestor na domýšľanie a zľahčovanie.
Ale odvtedy, odvtedy ak robím niečo čoby som aj mal, a neotáľam, ponáram sa do snového slow-motion, kde je všetko akosi zahmlené. Nevedome uvedomelé venovanie sa povinnostiam.
Źiadna odmena za neúspech. Túžby síce niesú nemé ale splnenia su hluché. Len predlžovanie času dnu. Ponoril som sa do vlastnej solipsistickej dennej mory, kde som nahý ako prázdny papier, pokrčený a so zlamanou ceruzkou neschopnosti.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár