Zo zamyslenia ma prebral náznak čerstvého vzduchu z okna. Náhle som dostal neskutočnú chuť utiecť. Nasledovať odkaz Holdena Caufielda. Proti všetkým zastaralým memoristickým praktikám, proti pokrytectvu, nemiestnej byrokracii. Tento slabý vánok vo mne len podráždil potrebu po čerstvej kreativite, po meditácii v zelenom lese. Vzduch v miestnosti bol pre mňa – z dôvodu či už psychického alebo nie – zrazu nedýchateľný. Nevydržal by som v triede už ani minútu.
Vstal som. Keď som kráčal ku dverám, nikto si ma nevšímal. Nevedel som, že to bude až také ľahké. Vošiel som na WC a podišiel ku umývadlu. Studenou vodou som si opláchol tvár. Teraz vzduch. Vošiel som do kabínky, aby som mohol otvoriť okno, musel som vystúpiť na misu. Ledva som ho otvoril.
Keď sa mi to podarilo, tvár sa mi ihneď ocitla v jemnom vánku,. Zacítil som ten priestor vonku ako keď idem okolo pekárne a zacítim vôňu čerstvého chleba zvnútra. Stál som tam. A dýchal. A uvedomil som si jednu vec. Nemôžem utiecť. Niežeby sa to nedalo, je to až príliš ľahké, určite ľahšie ako sa na túto školu dostať, avšak mne chýbalo niečo iné. Chýbala mi odvaha, na to aby som si zbalil veci, a bez slova si odišiel bez obzretia hlavným vchodom. Ale čo potom ? Neviem.
Asi to nebol nedostatok odvahy, ale rozumná úvaha, ktorá ma nechala zoskočiť z misy a vrátiť sa do triedy.
Cítil som sa totálne porazený.
Podvečer som sa našiel sedieť na zemi, opretý o posteľ. Večerný splín začal vplývať na moje premýšľanie. Meter predo mnou na zemi ležal zošit. Civel som naň s prázdnym pohľadom. V hlave sa mi odohrávala stará známa hra Nechuť Do Života. Dnes špeciálne s podtitulom Predpoveď Na Zajtra alebo Ako Som Dostal Päťku Z Filozofie A Vôbec Nič Pri Tom Necítil. Ako môže duševne zosnulý niečo také zaregistrovať?
Už neviem čo si mám o tom myslieť. Predmet, ktorého náplňou je myslenie, riešenie otázok, debaty, konverzácia a vývoj myslenia. Názory na svet, na ľudí, argumentácie, a hlavne rozmýšľanie. Sám za seba. Vedieť si obhájiť svoju teóriu. Nie. Zdá sa, že pre niekoho je dôležité niečo iné. Memorovanie. Je to všade. V škole sa už vôbec neučíme myslieť, byť kreatívny. Namiesto toho sa učíme, ako sa neodlišovať. Opakovať po druhých. Byť všetci rovnakí. Pekne si tlačiť do hlavy informácie, a hlavne čo najviac. Viem, že veľa vecí, ktoré sa naučím v škole sa mi raz zídu. Ale keď vidím pomer ku nepotrebným, je mi na nič. Pozriem sa na ľudí. Pozriem sa na našu generáciu. Keď kráčam po ulici, nikdy neviem, čo tí obyčajní, bezúhonní, pekne oblečení ľudia skrývajú. Klamári, podvodníci, citoví vydierači, kurvy, zkurvysyni, podvody, rozvody, lakomci, zlodeji, alkoholici...
V škole vám nikto nepovie ako je to naozaj. Všetko prázdne reči bez kúska citu, alebo samé rozprávky. Niekomu vyhovuje, že nikto nerozmýšľa. Firmy, reklamné spoločnosti, televízie. Kde spejú všetky tie cigarety, ožieračky, tráva, závislosti? Pred desiatimi rokmi sme neboli tak rozdelení a teraz? Emo, hip-hop, metal, skate generácie... Delíme sa na skupinky ako na ostrovčeky, pri stále sa zvyšujúcej hladine času.
Možno som paranoidný. Možno mám skreslené predstavy o svete, možno ma bolia veci, ktoré so mnou nemajú nič spoločné. Možno mi preskočilo zo všetkých tých kníh a filmov, čo som za svoj krátky život strávil. Možno mám v hlave úplne somariny, a sám neviem o čo tu všade a všetkým ide. Možno hľadám Niečo. A keďže som to ešte nenašiel, ako smädný hlupák zvaľujem svoj smäd na okolie. Ale keď si porovnám svoje predstavy o živote keď som bol malý, a teraz, chce sa mi zastať.
Vnímať celý vesmír ako v ňom pulzuje dianie a s nevyrčeným významom na perách a vlhkými očami sa spýtať všeobecnú otázku.
Prečo?
Jedno jediné slovo mi vypĺňalo moje celé myšlienky, až sa postupne bolestne láskyplne zmiešalo s úplným myšlienkovým balastom a vytvorilo mi moje sny.
Ležal som na zemi ako embryo a v okolitých oknách sa ľudia pomaly pripravovali na spánok.
Neznášam rána. Hlavne tie, keď sa zobudím na zemi, spolovice zobudený, a realita je slovo ktoré sa až príliš podozrivo prezlieka každú chvíľu a svet pozorujem akoby z polovičných mrákot, jednou nohou ešte snívam, druhou už kráčam po koberci do kúpeľne. Hodil som sa do sprchy, ako keby som chcel zo seba zmyť svoje sny.
Svoj teatrálne obrovský hlad som vyriešil v kuchyni poriadnou dávkou ovsených vločiek s mliekom. Od obeda som totiž nejedol. Každé ráno mi stačí už len hodiť ruksak na chrbát a vydať sa dole, na autobusovú zastávku neďaleko. Tak som urobil aj dnes. Hneď ako vyjdem spoza rohu, viem aký budem mať deň. Neviem vysvetliť ako to viem, možno niečo spoločné s polohou slnka, meškaním na autobus, počtom ľudí na zastávke, počtom ľudí v autobuse, či sedím alebo nie... Neviem. Dnes vo mne pohľad na ľudí nastúpených pri autobuse vyvolal predstavu totalitnej spoločnosti. Kráčal som cez trávu s pocitom úplného odmietnutia, až som zastal.
A potom som sa otočil.
A potom som odišiel, s rozhodnutím že dnes do školy asi napokon nepôjdem.
A teraz tu sedím, v parku, okolo krásna príroda, mám otvorený skicár a každú chvíľu asi pôjdem do Daisy a dám si malinovú ľadovú triešť. Neviem opísať svoje pocity keď sa pod mojimi rukami na bielom papieri objavujú čiary, postupne sa pretínajú, vypĺňajú, skrúcajú a vytvárajú priestor. Ako jedna jediná drobnosť dokáže darovať obrázku život. Len pri kreslení mám pocit, že robím to, načo som bol stvorený. Premýšľam aj nad tým, že každý kto dosiahol niečo veľké, každý si išiel svoje. Vždy veril v svoje nadanie, a nepočúval ostatné autority. Nikdy neopakoval, aj keď pravidlá sa musel naučiť, a to iba na to, aby vedel, ktoré môže porušiť a oslniť, a ktoré musí dodržať, aby mu to proste nespadlo samo na seba. Veril v svoju silu, a to mu prinieslo úspech.
Neviem, čo bude zajtra. Vôbec. Ako to mám vedieť, keď už ani neviem čo nasleduje po tejto chvíli?
A čo budete robiť vy?
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
1
spiderwoman
28. 5.mája 2008 15:58
každopádne je toto veľmi dobrý blog...s tou školou a memorovaním s tebou úplne súhlasím...aj mňa to dosť hnevá, ale zmenu treba očakávať od kompetentnejších...aj keď niekedy si vyučko môžme spríjemniť aj my...no a veľa ľudí v našom veku nevie o čo na tomto svete vlastne ide....a niekto to nevie ani v momente smrti....ale možno jednou z vecí je žiť tak, aby si bol šťastný, aby si mal na duši vždy taký pocit pohody a na tvári si mal úsmev
Napíš svoj komentár