Ona

Prvýkrát som ju uvidel v jedálni.

To preto niekedy bežíme ako zmyslov zbavení po chodbách gymnázia, kradneme postaršej susede oproti ruže zo záhrady, alebo navštevujeme hodiny tanca. Niekedy napríklad stojíme bez dáždnika uprostred najväčšieho dažďa primknutý k stene pošty dúfajúc že to nachladenie, ktoré už cítime v nohách a krku sa predsa len do celého tela nerozšíri.
A tak čakáme.
Niekedy aj celý život. Niektorý však majú to šťastie, alebo je to osud, ktorý im do života pripletie ten perleťový pocit, pre ktorý sa oplatí milovať.

Po lete to už nedávalo zmysel. Vedel som, že dni sa už dávno skracujú, ale takto to bolo už jednoznačné. Slnečné odtlačky na tvári začali naberať predtuchu radových všedností. Jednoliate boli každodenné činnosti. Každý deň tie isté, pravdaže s malými obmenami.
V škole mi nikto nerozumel. Alebo som ja nerozumel im? V každom prípade som veľa priateľov nemal. Myslím takých naozajstných, s ktorými by som sa mohol porozprávať, o niečom normálnom, nie len o autách, chľaste, kto sa kde spil, koľko pív, vodiek vypil a do ktorej nemocnice ho potom odniesli.
Všetci boli rozdelení do skupiniek. Navzájom sebou pohŕdali, a pritom boli všetci rovnakí.
Bol som skoro stále sám a bolo mi to jedno. Na hodinách som toho veľa nenahovoril a cez prestávky som sa niekde zašil a čítal knihy.
Môj život bol osamelý, ale sám som si to vybral. Svoju myseľ som mal stále niekde inde, denne som sníval s otvorenými očami. Vonku aj dnu, ale hlavne dnu, pretože som nechcel mať s tým melancholickým rozpadom nič spoločné. Stačil mi ten môj. Dial sa v mojej izbe, v inkubátore mojich myšlienok.
Nikto ma nezaujímal a ja som nezaujímal nikoho. A všetci sme boli spokojní.

Padla mi do oka ako sťažeň do mora, vlny sa začali búriť a ja som sa začal topiť. Začínal som mať pocit, že nič už nebude také ako bolo predtým.
Neskutočné krivky jej osudnej šije, zmyselné pery nesúce tichý pôvab dokonalosti a kráľovské vlasy. Od jej očí som sa nemohol oslobodiť a jej telo som uctieval ako Afroditu.
V jednom momente som obsiahol všetky tie prekvapujúce detaily, ktoré však pri stvárnení strácajú význam, pretože prevyšujú vypovedané. Nevedel som ako sa pohnúť, a ona si tam kráčala, akoby sa nič nedialo.
Vedel som, že za ňou nemôžem ísť. Delil nás celý vesmír. Na prekonanie takejto vzdialenosti mi chýbali schopnosti ako výrečnosť, sebavedomie a iné životupotrebné zbytočnosti. Pritom nás delil iba jeden stôl. S dvomi fľakmi.
Ako som ju pozoroval, po chvíľke, akoby cítila môj pohľad, zdvihla zrak od taniera. Jedla sama. Pozrela sa na mňa s neprečítateľným výrazom a chvíľku ma akoby hodnotila. Potom sa vrátila späť ku svojmu jedlu a s nezáujmom sa v ňom prehrabávala. Čo sa týka mňa, bol som hotový.
Celý týždeň som chodil do školy, jedával, písal, kráčal, ale naozaj som bol niekde úplne inde. Moje pocity cirkulovali v sférach, kde anjeli a cherubíni spievajú chóry nebeské. Všimla si moje pohľady, ale nereagovala. Len na mňa vždy pozrela tým svojim neprečítateľným výrazom, na chvíľu, a potom jedla ďalej. Na piaty deň som zobral odvahu a prisadol si ku nej.


-Ahoj.
Obrátila sa na mňa svoju prekrásnu súmernú tvar, a pri dotyku jej pohľadu sa mi zachvel žalúdok.
-Ahoj.
Ten zvuk sa mi prelial do celého tela. V tej chvíli mi bolo jedno, či sa strápnim. Už len byť pri nej a vnímať ju, bolo žiť naplno, každým vnemom.
-Ešte pri stole som vedel, čo poviem, a teraz už vlastne ani neviem, čo som práve povedal.
-Tak skús byť úprimný.
Usmiala sa.
-Úprimný... To, čo si myslím?
-Napríklad načo myslíš práve teraz.
Tak to som bol zvedavý aj ja. Nemal som ani najmenšiu tušenie, čo jej poviem, a tak som bol najprv chvíľu ticho.
-... mám pocit, že žijem len posledných päť dní, pretože celý čas predtým som iba chátral sám v sebe, skepticky som odmietal všetko okolo seba, možno som dýchal, cítil, dúfal, chcel, nedá sa to porovnať s tým, čo cítim teraz. Keď som ťa uvidel, tak som sa zobudil do krásy. Neveril som, že niekto môže byť tak krásny, taký plný vnútorného vyžarovania niečím, čo sa nedá ani opísať. A neverím ani teraz, že tu sedíš, hľadíš tým svojim neprečítateľným pohľadom do neznámych miest, ktoré vidíš len ty sama. Musíš byť vymyslená, sám som si vymyslel, že existuješ. Niečo také neskutočné nemôže existovať, aj keby malo, ja...
Pozerala na tanier. Mlčala. Nič som neprečítal. Bola taká krásna.
-Pozri ak ťa otravujem, tak kľudne odídem...
Nič.
Vstal som a pomaly som odkráčal preč.

Ranený pes. Zapol som si zips na bunde. Cítil som sa nesmierne trápne, ale zároveň som si uvedomoval, že aspoň som sa pokúsil. Silný pocit prehry a pokorenia sa miešal so zvláštnou príchuťou víťazstva nad sebou samým. Ani jeden pocit mi však nedožičil pokoj.
Skormútený neúspechom som si stále premietal jej slová, jej zamyslené lícne kosti, tmavé oči skrývajúce celý vesmír osobných tajomstiev. V mysli som sa nadšene rozpísal o svojej obsesii, no po chvíli som stroskotal kvôli rastúcim paradoxom a zložitosti.
Ženská jemnosť s drsnou odhodlanosťou, detská zvedavosť a zrelý nezáujem, plachá a sebavedomá, silná alebo smutná? Mojim slovným opisom unikala ako mydlo v mokrých rukách. Protiklady sa zmiešavali do celku pod tým nedostižným receptom stvorenia, bytia, vôbec čírej existencie. Jej osoba ma fascinovala ako neznáma kultúra, cudzí jazyk.
Myšlienkami na moje objavené a hneď tak skoro na to stratené neznámo som preplachtil cez trávniky, dvere a strohé rozhovory, až som načisto doplachtil a stroskotal na posteli, z ktorej som v ten deň už nevstal. Nevedel som ju opísať, nepoznal som ani jej meno, nič, a tak bola pre mňa všetkým. S pocitom nesmiernej straty a obrovských vzdialeností som prepadol spánku.








Nikdy nevieme, ako bude vyzerať zajtrajšok. Nemyslím počasie. Myslím hmlisté predstavy o našej dospelosti, keď sme ešte ako deti spoznávali svet a lozili po stromoch. Myslím na depresívne zimné podvečery, slnečné vyhliadky do budúcnosti v predvečer víkendu, daždivé konce lások prevlhnuté vynútenou tragikou, chvíle keď nám z neba padne to vytúžené a skvelé šťastie, či už to promiskuitné, alebo trvalé. Ak také vôbec existuje.
Čítame horoskopy a snažíme sa nahliadnuť z okna vlaku do diaľav pred nami, lenže naše oči uzrú len všeobecný ráz krajiny, a tak nakoniec spočinieme pohľadom na cestný program, dozvedajúc sa to, čo už dávno vieme: pred nami je Zajtra, o chvíľu sme tam.
Niekedy rozhodnutie závisí od náhodného usporiadania kávových usadenín na dne šálky, niekedy nám cestu ukáže pikový kráľ a zelená sedmička. Vedecké prognózy sa nám prihovárajú so svojou premyslenou určitosťou v snahe priblížiť nám ich predstavu o našej budúcnosti. Ale ak je možnosť, že nás upučí futbalová lopta z porcelánu veľká ako rozloha priemerného veľkomesta, niekde nie je napísané, že sa to nestane. Ja viem, že je to na rebríčku pravdepodobnosti normálneho človeka niekde pri svietiacej pistácii alebo čokoládovej cisterne, ale aj nepravdepodobné veci sa dejú, či si ich predpovedáme, naservírujeme, alebo nie.
Predpovede sú chabé výhovorky snažiace sa ospravedlniť našu prirodzenú ľudskú nevedomosť. Nepoznáme budúce pády a vzlety, pretože čo máme, sú iba domnienky.
Minulosť, tak tá je ľahšie poznateľná. Aspoň sa tak zdá. Čo sa raz stalo, tak to sa dá opísať. Ale vôbec nikto nevie o tom, že uprostred mora, mimo ľudských očí a zmyslov, včera vyletela nad hladina ryba, a hneď nato sa aj do temných vĺn naspäť ponorila. Nevieme či sa to stalo, alebo nie.
Neviem, či sa mi včera nesnívalo, že som lietal. Ponad ónyxové pohoria, ponad tienisté doliny a nedozerné polia som prečesával blankytné nebo, vzduch vo vlasoch ma rozosmieval. Alebo som padal do čierneho pažeráka visutých mostov, tak ľudských a príšerných a absurdných ako len v strašnom sne môžu vyzerať.
Neviem, či sa mi nesnívalo, že som našiel dokonalosť. Možno som ju uvidel v svojom sne. Bolo dosť chladno a bola bosá. Nohy jej šuchotali pomedzi lístie, občas ho slabý vánok na chvíľku pozdvihol a zase klesol na zem. Vlasy jej splývali s bundou v divokých ornamentoch nespútanej originality. Obtiahnuté džínsy dotvárali zmyselnú krásu ženských nôh. Vtáci už odleteli a nechali nás tu samotných. Chcel som ísť ku nej. Bosí by sme listovali v tráve, bez zvuku by som spoznal jej slová a návyky, ale pre ňu som tu nebol. Chcel som byť s ňou a vnútorne ma to trhalo. Stál som mimo všetkého, aj mimo miesta, kde som si myslel, že naozaj patrím. Možno sa mi len zdalo, že sa otočila, našla si moje oči, a svojimi vytvorila úsmev, aký som ešte nevidel.
Neviem čo sa stane a ak by sa to mohlo stať, tak neviem kedy. Cítim ako niektoré časti mojich spomienok pomaly miznú, blednú, iné sa akoby prepadávajú do ničoho, o niektorých už nemám ani tušenia a tak neviem, či som také vôbec niekedy mal. Niečo mi hovorí, že áno. Budúcnosť predo mnou leží ako prázdny papier, môžem len hádať.
V skutočnosti som bezradný.

Neviem.









Piatky vedia byť fakt nepríjemné.
Bezodná nuda, pohlcujúca celý ľudský potenciál a tvorivosť je niekedy nezdravšia ako nezastaviteľný stres. Byť pod útlakom času je síce hlavná podstata, ťažisko oboch krajných prípadov, avšak v každom inak: v jednom je to čas bežiaci opreteky a my sme nútení dobehnúť ho, či už vládzeme alebo nie, a v druhom je to čas zastavený a minúty sa menia na bezvládne hodiny. Som rád že nemusím byť v strese, ale vždy keď mám pocit že mi z mojich stavov ide narásť brada, viem že je čas nájsť niečo biele a prázdne a preniesť svoje choroby na papier.
V snahe nájsť svoj notes som otvoril vak a celý ho prehľadal. Nebol tam. Predná časť. Kľúče, prehrávač, telefón. Ale žiadny notes. Tak som ho asi nechal doma. Aj keď som si bol istý, že som ho tam v noci vložil.
Toho som sa bál celý život. Teda že zošaliem. Že stratím kontrolu nad vnímaním toho skutočného a toho vymysleného, stane sa zo mňa psychický labilný človek, nebudem si pamätať čo som včera urobil, mýliť si ľudí a tak. Totálne vyšinutý. Úplne mimo.
Ak ho nájdem doma, tak je všetko v pohode.

Doma som ho nenašiel. Jedno z ďalších tajomstiev, hneď vedľa smrti Marylin Monroe a dôvodu, prečo moja bohyňa zostúpila z nebies, len aby mlčala. V ten deň som ju nevidel. Bezdôvodne som prišiel o celé dva kúsky svojej existencie.

Prišiel víkend a s ním ako neoddeliteľná súčasť aj samota. Samota prehĺbená myšlienkami nad situáciami, ktoré by sa mohli udiať, avšak realita je na takéto možnosti nesmierne skúpa. Každé dieťa raz príde k záveru, že sci-fi sa odohráva len v brožovanom vydaní, alebo na plátne, že žiadna mapa k ostrovu pokladov a portál do tajomného sveta, kde žijú rozprávajúce zvieratká neexistujú. Avšak mnohí sa nechajú týmito ideálmi kŕmiť po celý život, dievčatá čítajú zamilované romány zaplnené tajomnými mladými mužmi na dosah a vášnivými vzplanutiami v kopách sena. Osudové náhodne stretnutia v metre, a tak. Kecy.
Je to také zvláštne. Láska vie byť taká krásna a zbližujúca a zároveň tak zničujúca.
Predstavoval som si ako na ňu hľadím, hladím jej líca a končekmi prstov sa dotýkam jej ušných lalôčikov, jej plných, jemne šarlátových perí, so zatvorenými očami sa snažím zachytiť si v mysli obrysy jej tváre, otváram a zatváram si oči a ona je predo mnou krásnejšia a krásnejšia.
Lial som si mlieko do skleneného pohára, ale naozaj som sa s ňou práve na námestí zapozeral na mliečnu oblohu, čakal kedy začne pršať. Cez okno som videl korunu stromu vrhajúcu bláznivý tieň na barák, ale zároveň som videl jej profil mihajúci sa v svojej surrealistickej podstate. Hrebene hôr pre mňa znamenali obrysy jej bokov, panvy a pŕs. Líhal som do postele a ona ležala vedľa mňa, snažil som sa nezaspať, aby som nestratil ani chvíľku z tohto krásneho výjavu, ako padá svetlo z pouličnej lampy pomedzi žalúzie rovno na jej tmavé vlasy voľne rozprestreté na vankúši, splývajúce s tmou, namotával som si ilúziu podľa vlastných proporcií a odtieňov, nočné výjavy naberali plnými lyžicami zo záhrad absurdnosti, obrazy sa prelínali s realitou v zúfalých túžbach.
Žil som dvojitý život. Ako superhrdina, ale namiesto zloducha som bojoval proti realite, proti ubíjajúcej skutočnosti mojej samoty. No čím viac som blúznil, snažil sa nahradiť nenahraditeľné, čím viac som sa utešoval bláznivými predstavami, tým viac som trpel, ešte viac ma to utvrdzovalo v tom, že tu pri mne nie je, že som jej ľahostajný.
Ilúzia a skutočnosť si predo mnou podávali ruky, a ja som radšej chcel nebyť.

Ráno som nadmieru nezvyčajne dostal poštu. Bol som prekvapený, poštu som nedostal už si ani nepamätám, ak pravdaže nerátam upomienky z knižnice, keď som tak ešte nechodil tak často, a to už bolo naozaj dávno. Rozospatý som na stole v kuchyni našiel veľkú žltú obálku z hrubého papiera, neoznačenú, bez mena. Hneď ako som ju chytil do ruky, vedel som čo je vnútri. Vytiahol som notes, v izbe som ho hodil na pracovný stôl a zvalil sa do postele.
Prebudil som sa až niekedy poobede, v hlave som mal úplne prázdno. Namiesto neho by mi v nej mohli postaviť aj kľudne aj Tesco. Snažil som sa ho zapiť vodou, nešlo to. Raňajky boli zbytočné, bol čas obeda, na ktorý som však nemal chuť. Musel som na vzduch. Ešte som si stihol pribrať notes, ceruzku a vybral som sa von nabrať vietor do lebky a dať nejaké tie skice.

Vietor sa mi zabáral do viečok. Roztváral moje nosné dierky a zaplňoval prázdnotu v mojej mysli. Kráčal som sám, tajomne som blúdil ulicami, akoby v snahe niečo nájsť. Možno inšpiráciu. Možno kus lásky. Možno nehu. Alebo závislosť. Ale čo sa budem klamať, takto si nepomôžem. Hľadal som všetko. Hľadal som ju.
Vo vnútri som čakal, že sa niečo stane, že ten pohyb na ceste, moja chôdza niečo rozprúdi, akoby rozvíri udalosti a prinesie niečo nečakané a krásne.
Bol som úplne bezduchý a nevedel som kam idem. Proste som šiel. A šiel.
Inými slovami, bol som úplne mimo.

Po troch hodinách chôdze som ju ucítil v nohách. Bol som hlboko v lese a tak som si sadol na popadané lístie pod starý dub. Oprel som si chrbát o jeho prastarú kôru a chvíľu len tak sedel, únavu z nôh som nechal prúdiť späť do zeme. Hľadel som na belasé nebo cez koruny stromov a roztrhané mraky a premýšľal nad stromami. Celú svoju existenciu sú izolované od svojich druhov, len tak stoja celý svoj život, nemohúc sa dotknúť a spočinúť v objatí, až dokým nevyschnú, nezvráskavejú a nepadnú do zeme. Večná samota. Ale je možné, že sa dotýkajú koreňmi. Niektoré stromy majú pod zemou obrovské korene, možno ešte väčšie ako ich koruny nad zemou. A preto sa v lese necítia sami. Ani o tom nevieme a oni sú pritom jedno telo, jedna bytosť, spolu si vymieňajú svoje pocity a túžby. Alebo je možné, že sú na to stvorené. Aby boli sami, len tak stáli a plnili svoje miesto v ekosystéme. Občas aj estetickú funkciu, avšak len pre tých, ktorí si ju všimnú a ocenia. A takých nie je veľa.
Môj pohľad zrazu spočinul na notese. Hneď na to sa ma zmocnil odpor, strašná nenávisť voči sebe samému. Môj notes bol niečo ako symbol mojej osoby, všetkého čo som bol, a všetkého čo som nebol. Zrazu som sa nenávidel, za to aký som. Večne do seba uzavretý a stále smutný. Komu som bol na osoh? Akú som mal preboha cenu? Ani sa nečudujem, že mi neodpovedala, určite som pre ňu len jeden z čudákov, nula bez ceny. Nedokázal by som potiahnuť ani rovnú čiaru, kreslenie zrazu nemalo zmysel. Chcel som zabudnúť, zabudnúť na seba, na svoje podradne miesto v ekosystéme, tak som ho tam nechal a odišiel preč.

Cítil som každú sekundu dňa. Ráno bol pre mňa január, cesta do školy február a kým bolo desať hodín ráno, mal som už Troch kráľov. Moje nové utrpenie bola existencia a sekundy boli jej živými dôkazmi.
Vnímal som každý pohyb, každý svoj krok, každá veta sa pretiahla ako čakanie u doktora. Tešil som sa na večer, na spánok, dúfal som že zaspím čím skôr. Čím viac som trpel, túžil a snažil sa zabudnúť , tým pomalšie sa otáčali kolieska v hodinách, až som mal pocit, že nadobro zastanú a ja sa ocitnem v ešte väčšej izolácii ako doteraz.
Úplne



sám.


Vtedy mi to došlo.
Preboha, to nie je možné.
Kým som sa však spamätal, bola však už vonku a stratila sa mi v dave ľudí. Snažil som sa ju nájsť, no po pár minútach som zistil, že je to márne a vrátil sa rýchlo po svoje veci do jedálne. Na ceste do lesa som sa snažil zachytiť si myšlienky, mal som pocit, že mi vejú spolu s vlasmi v povetrí, ako som sa náhlil.
Stále a stále som si to premieľal v hlave. Prečo mi to nebolo podozrivé? Ako som mohol byť taký slepý? Ako som mohol byť taký sprostý a nechať ho v lese? A síce, nemohol som to vedieť. To až vtedy keď som prišiel na obed.
Vošiel som do jedálne a ona kráčala rovno oproti mne. Všetko okolo sa vyplo, hlasy, svetlá, kroky, útržky rozhovorov, štrnganie príborov, a tých pár sekúnd, počas ktorých na mňa zdvihla zrak zo zeme a pozrela mi rovno do očí, tých pár sekúnd mnou prebehlo ako políćko z filmu, ako zrýchlený záber, uvedomil som si ho, až keď prešiel. Zdalo sa mi že ma smutný výraz a
Vtedy mi to došlo.
Len som dúfal, že môj notes tam ešte bude.

Nebol tam. Začal som chytať paniku. Horúčkovito som hýbal zrakom sem a tam, až som ho nakoniec našiel pod čerstvo napadaným lístím. Rýchlo som ho zobral do rúk a začal v ňom listovať . A tam som to našiel. Na poslednej pokreslenej stránke, pod jej nádhernou tvárou, naskicovanou hnedou rudkou, som našiel tieto slová:

Prepáč za túto malú krádež, ak ti chvíľu chýbal tvoj notes, alebo si si nemal kam ukladať myšlienky, ale nemohla som si pomôcť. Tak vyzývavo na mňa hľadel, keď ležal na tom stole.. Priam čakal kedy si ho vezmem... Teda skôr požičiam. Priznám sa, že v živote som nič také krásne nevidela. Kto vlastne si?

Príď o 12 na cintorín. Budem ťa čakať..

Keď som si to prečítal, prečítal som si to ešte raz. A potom ešte raz. Predstavoval som si ju ako tam na mňa čaká, prechádza sa pomedzi mramorové a kamenné pomníky, hrobky a kríže, jediná postava uprostred územia mŕtvych, v mŕtvolnom chlade nedeľnej melanchólie. Možno jej bolo chladno, vietor občas zosilnel, bola predsa na kopci, kde sa lámal o mŕtve kamene, roztrúsené ako rozbité zuby obrov. A predsa čakala.
Ktovie, kedy ju to prestalo baviť, poslednýkrát sa pozrela na hodinky a pomyslela si, že už asi neprídem. Že som si to rozmyslel. Sklamaná sa doma hodí do kresla a už iba apaticky hľadí do televízora, odkázaná na nejakú stupídnu kriminálku. Bolo mi to dosť ľúto, mohol to byť krásny deň. Keby som to mohol vrátiť späť, určite by som dovnútra aspoň nazrel, pred svojim smiešnym gestom, alebo by som si radšej dal poriadnu facku, ak nie naozajstnú šupu päsťou na prebudenie: Preboha zobuď sa! Si ako ten idiot, čo sníval o balóne a pre svoju zamyslenosť si ho nevšimol plávať po oblohe.
Ale nemohol som si nedopriať ten obrovský nával náhlej radosti z významu, aký predstavuje týchto pár viet. Pocit viny sa rýchlo vytratil a nahradil ho jeho vzdialený bratranec. Vznietil sa vo mne pocit eufórie, zaplavoval mi celé telo, žiadne pochybnosti už nemohli zatieniť jeho plameň, horel som spaľujúcou blaženosťou nad budúcimi udalosťami .
Ľahol som si na zem, na popadané lístie hrajúce jesennými motívmi a rozprestrel som nohy a ruky široko ako snehová vločka. Úplne otvorený som objímal celý svet a pokojne nechal všetko plynúť. Bez môjho pričinenia, bez akéhokoľvek pohybu, nemusel som ani pohnúť vlasom, ani otvoriť oči, moje okolie aj tak pokračovalo, plynulo ďalej a vyvíjalo sa. Sekunda sa priložila k sekunde, hneď za ňou ďalšia a zase a zase a všetko to tvorilo základ, istotu, neporušiteľné pravidlo na ktorom môžeme založiť a budovať naše myšlienky a výroky. Všetko sa odvíjalo a premieňalo, čakalo a prebúdzalo, v dopĺňajúcom protiklade s prípravou na spánok, zaslúžený odpočinok, každoročnú prestávku toho večného ducha, života v prírode.
Opäť som existoval, pretože niečo zapadlo tam, kde malo. Nech sa stane, čo sa stane, toto bolo fajn.
Niečo sa začalo.


Môj vchod do jedálne tentoraz ani zďaleka nepripomínal moje duševné poryvy nad hladinami emočného dna, ktorý síce po pár krokoch vystriedalo číre zdesenie, priam fanatická pološialená nádej, tento krát ma sprevádzalo nefalšované 100-karátové nablýskané nadšenie, ktoré zo mňa okrem zreteľne viditeľných odtieňov chmúrnych obáv a nervozity vyžarovali ako 100 Wattová žiarovka, a vytvárali zo mňa akúsi emočnú rozbušku. Uvidím ju? Neuvidím ju?
S obavami som vstúpil dnu, spomalil a rozhliadol sa. Prešiel som okolo stĺpa a uvidel som ju. Sedela za vrcholom stola pre šiestich, ľavou rukou sa prehrabovala v akejsi neforemnej hmote a pravou rukou si zamyslene podopierala hlavu. Hneď som pochopil zámer Andyho Warhola natočiť Sleep. Túto jednoduchú scénu by som dokázal pozorovať aj celé hodiny.
Dnes sa jej vlasy divoko kučeravili, aj pri svojom pokoji prejavovali svoju závislosť k pohybu, ako morská pena sa zase ponárali, vynárali a čerili, uzatvárali a veľkolepo rámovali svojim optickým nepokojom zamyslený profil jej očí s mihalnicami obrátenými k výšinám v presne pasujúcom protipóle so zrakom upretým nadol, dorážali a lámali sa na vrchu jej fialového svetra zvýrazňujúceho ramená, chrbát a šiju, akú len prebúdzajúca sa žena môže vykúzliť. Na mojej tvári vyčaril tento krásny moment, farebná fotografia, ktorú som si odložil na večerné rojčenie nádherný dojem a razom zo mňa spadla nervozita, odplavená prílivom jej tmavých lesklých vĺn a podišiel som ku stolu.
-Ahoj, môžem si prisadnúť?
Zdvihla hlavu a letmo sa na mňa pozrela.
-Jasné, môžeš. Ako vidíš, je tu kopec miesta. Dokonca si môžeš vybrať, máš päť možností.
Pôsobila veselým dojmom, ale pod jej úsmevom som niekde za povrchom zazrel smutnú náladu, ktorú sa snažila zakryť. Nebol som si istý, možno to bola len neškodná melanchólia, alebo sa mi to iba zdalo. Zhodil som ruksak na stoličku a posadil sa na bok vedľa nej.
-Takže si to našiel., povedala akoby tanieru, potom zdvihla hlavu, Však? dodala.
-A ty si vedela, že prídem.
-Vedela som, lebo si tu bol aj minulý týždeň. Za týždeň sa toho veľa nezmení. Jednoduché.
-Skôr si myslím, že veľa sa toho môže zmeniť aj za minútu. Niekedy.
-Niekedy... zopakovala zamyslene, s pohľadom do diaľav. Zase som nevedel, na čo myslí, čo ma fakt dosť dráždilo. Aj by som sa jej spýtal, keď som si zrazu spomenul na niečo dôležitejšie.
-Prepáč, že som neprišiel, ale našiel som to až včera. Notes som... ale nebudem o tom radšej hovoriť, proste som ho nemal so sebou. Strašne ma to mrzí. Musela ti byť naozaj zima.
-Nevadí, chápem to, fakt. A zima mi nebola, mala som sveter.
-Čakala si dlho?
-Nie, asi tak hodinku.
-Preboha fakt mi je to strašne ľúto. Cítim sa ako idiot.
-Nemáš prečo. Keby si si to prečítal, a neprišiel, to by som sa už bola naštvaná. Alebo skôr sklamaná. Vlastne určite oboje. A určite by som sa s tebou teraz nerozprávala. Takže je to v poriadku, nič sa nestalo, naozaj. A navyše ak si idiot, tak to nie je tvoja chyba, už si sa taký narodil. Ale ja si myslím, že idiot určite nie si. Tvoj notes hovorí o niečom úplne inom.
-Nemôžeme hovoriť o niečom inom? Radšej.
Usmiala sa a sklopila hlavu dole. Pozoroval som ju ako vyrýva vidličkou do zemiakovej kaše čiary. Možno tým chce niečo povedať, pomyslel som si. Akýsi nový druh neverbálnej komunikácie.
-Asi ti veľmi nechutí, ozval som sa po chvíli.
-Asi nie, povedala znudene.
Zrazu ožila a vstala. Mäkko sa jej rozjasnil pohľad.
-Poďme preč. Mám nápad.
Už odchádzala odniesť tanier, keď dodala:
-Jedine že by si mal chuť na zemiakovú kašu a na kúsok mäsa neznámeho pôvodu...
-Ako si vravela, idiot určite niesom...

Vydali sme sa smerom na koniec mesta, tíchnucimi uličkami sme kráčali, obaja ponorení v mlčaní. Vrchol pracovného dňa a všeobecného rozruchu už dávno opustil túto štvrť, zažil svoj každodenný klimax, aby mohol zase padnúť, v tejto takmer opustenej časti mesta, ktorá mi stále pripadala ako bohom zabudnutá, priam ideálne miesto pre podradnú školu. Takmer každý sa už ponáhľal, preč z tých chladných nehostinných ulíc, stráviť dnešný jesenný večer vo svojich vyhriatych domovoch.
Na oblohe sa vylialo špinavé mlieko, všadeprítomná modrasto-sivá clivota bez pýtania, tvrdohlavo a ospanlivo odmietla akýkoľvek, čo i len slabý náznak slnečného záblesku, spoza jej rovnotvárnej hustej clony. Keby začalo snežiť, tak by som bol schopný uveriť skutočnosti, že sme sa dostali do matnej starej sklenenej gule, že sme len dve nereálne postavičky z umelej hmoty v reálnej vianočnej hračke. Po celý čas odrezaní od celého skutočného sveta, uzatvorení v tejto imitácii naozajstných budov, plotov, ciest a múrov, možno aj vzťahov, až dokým nás nerozoberú na kúsky, nerozbijú o podlahu, alebo na nás zabudnú. Táto predstava len podporovala všeobecný ráz nášho kráčania, našej chôdze s bezmenným cieľom, o ktorom vedela zatiaľ iba ona, len zvýrazňovala odumierajúcu atmosféru jesenného podvečera, vnucujúcu poludňajšiu samotu.
Vedľa mňa kráčal liek na moju prázdnotu, zakrytý fialovým šálom, zahalený a tajomný. Ak bola v jedálni aspoň trochu veselá, tak teraz ju aj ten malý náznak opustil. Jej mlčanie splývalo s nehybnou oblohou, a vyvolávalo vo mne chuť prehovoriť. Vtedy som si uvedomil, že neviem ako sa volá. Avšak nechcel som počuť to jedno jediné slovo, ten krátky zhluk hlások, ktorý by ju označil, zjednodušil a vtlačil do jediného krátkeho zvuku, zaradil medzi ostatné s rovnakým menom, ku druhým, jej tak nepodobným a neporovnateľným. Nech už premýšľala nad čím premýšľala, pod kvetinárstvom som prerušil to ticho, ktoré nás po celý čas sprevádzalo.
-Pozri, síce si nemyslím, že zlá nálada by sa mala liečiť, keďže niekedy vie byť naozaj kreatívna, ale keď takto kráčaš bez slova, mám fakt silný pocit, že ti niečo je.
Zase mi podala ten krátky neprečítateľný výraz v tvári a rezignovane, s istou dávkou všeobecného znechutenia povedala:
-Mám všetkého a každého pokrk.
-To je čudné, keďže si so mnou.
-Aj ja si myslím., odvetila potichu. Viac sa však zdalo, ako keby to adresovala sama sebe.
Zarazil som sa. Čo tu potom robím?
-Kde vlastne ideme?, opýtal som sa po krátkej odmlke. Určite neprepočula môj tón. Spoza otázky nenápadne vykukovalo mierne podráždenie. Nebudem sa predsa nikomu pchať do zadku, ako nejaký otravný fanatický zbožňovateľ, pomyslel som si, pri čom sa mi hneď vybavil náš prvý rozhovor.
-Uvidíš.
Asi si myslela, že takáto odpoveď mi postačí. Nepostačila.
-Tak vieš čo ti poviem ja? Ja, mám už tohto všetkého pokrk. Naozaj. Jedna z vecí ktorá sa mi fakt hnusí, je pchať sa niekde, kde nepatrím. Ak chceš sliedila, nájdi si niekoho iného.
A na záver, kým som sa sklamaný a nabrúsený neobrátil na svoj odchod, ešte som jej z chuti poprial:
-Príjemnú prechádzku.
Zanechávajúc za sebou doznievajúcu iróniu, vybral som sa domov. Mohol som však prejsť len pár krokov, kým som za sebou začul:
-Počkaj! - zavolala na môj ruksak, zlomil sa jej hlas a dodala: Nechcem byť sama...
Odmlka. Zastal som.
-Prosím... ticho dodala, trasľavým tenkým hláskom, ktorému by neodolal asi ani homosexuál. Myslím, že by to položilo aj tých ortodoxných.
A tak som stál a snažil sa nemyslieť na pátos tejto situácie. Na túto smiešnu dramatickosť. Otočil som sa, pomalšie, ako som chcel, a uvidel som ju stáť, ruky akoby odkväcnuté vo vreckách svojej jesennej tmavohnedej bundy, so zvlhnutými očami a tragickým výrazom v tvári. Dokonca tak aj stála. Tragicky. Ak by som mal svoj pohľad pomenovať jediným slovom, určite by som ho použil. A určite som zmäkol aspoň o tých pár stupňov. Keď som tam tak stál. A už som začal podľahovať podmanivým pohľadom postavy predostretej predo mnou, keď sa konečne a slávnostne, ako záchrana v núdzi, ozval z mojich vnútorných zákutí ten druhý princíp. Hnev a pochybnosti ešte nevypršali. Nemali prečo. Nenechám sa zneužívať a zmiesť a... Neskutočne ma priťahovalo ako tam tak stála, úplne zronená, akoby jej už bolo jedno, čo sa s ňou stane, tak ľahostajne a ochabnuto vystavená osudu a všetkému čo sa môže prihodiť...
-Pozri, asi si ani neuvedomuješ ako s tebou chcem byť. Neviem to ani prirovnať a... Načo to budem vôbec prirovnávať, keď tebe je to očividne jedno? Absolútne nechápem o čo ti ide. Najprv ma pozoruješ, odignoruješ, potešíš, zmetieš... Doriti, sám už neviem v akom poradí to bolo. To je jedno, zahrávaš sa so mnou. Ešte nakoniec zistím, že niekoho máš, ale chceš si zahrať nejaký románik, lebo tvoj milovaný mucho momentálne na teba nemá náladu, alebo naopak, a potom sa budeš akože rozhodovať, medzi nami dvoma, no a koho si nakoniec vyberieš? Teraz mám chuť obrátiť sa, odísť pekne domov, a
Zamyslel som sa.
-A?
Očividne čakala na moju odpoveď. Neubránil som sa jemnému úsmevu.
-Nemám nikoho. Ak ťa to zaujíma., cez slzy jej tie slová neskutočne pristali. Naozaj.
-O čo ti vlastne ide? Robíš si zo mňa srandu?
-Nerobím. Poď so mnou a vysvetlím ti to. Prosím.
Hádali sme sa ako starí dobrí priatelia. Dvaja, čo už počas priebehu hádky vedia, ako sa každá ich slovná potýčka skončí. Najprv slabými a potlačovanými náznakmi úsmevu po briskných slovných situáciách, presvitajúcich cez mračná, potom však udobrovaním, kompromismi a všeobecnou veselosťou. Dvaja, ktorí vedia, že musia byť spolu. Že chcú byť spolu. Ak to bola len moja osobná ilúzia, bola namaľovaná fakt reálnymi farbami.

-Nebola som taká vždy, povedala jazeru, sediac na studenej tráve, s nohami objímajúc kolená. Je pery ostávali aj po jej slovách jemne pootvorené. Rukami si objímala kolená, uprene zapozeraná do pokojnej hladiny, akoby do hlbín, niekde ďaleko pod povrchom sivastej zmesi, ktorá svojim odrazom nikde nekončiacej prázdnej oblohy len zvýrazňovala svoje neznáme hĺbky pod tekutým zrkadlom, cez stromy a les splývali v jedno. Označovali hranicu medzi ničím, stabilitu v ničote. Ak by tu koruny stromov, lístie a tráva neboli, nebolo by tu už vážne nič, len my dvaja, uprostred. Sami by sme zapĺňali priestor a napĺňali čas.
-Naozaj? A aká si niekedy bola?
-Bola som... Nepremýšľala som tak veľa, ako teraz. Také tie úvahy o živote ma nikdy nezaujímali, ani nemali prečo. Nikdy som ani nečítala knihy... Toto leto ma veľmi zmenilo. Asi na celý život. Zmenila som sa...
Krátko sa na mňa pozrela, spýtavým pohľadom, potom obrátila svoj pohľad späť na hladinu.
-Prečo ti to vlastne všetko rozprávam...?, zdôverila jej svoje chmúrne pochybnosti. A zase..., pomyslel som si.
-Povedala si mi, že mi to všetko vysvetlíš. Myslím, že to bol sľub. A vzhľadom na to, ako sa so mnou stále hráš, by si mi to už fakt mohla povedať, už sa cítim ako keby som ťa ku tomu nútil. Myslím, že ty sama nevieš, čo mi chceš povedať. Ale ty rozprávať chceš, to spoznám.
-Premýšľam, či ti to chcem povedať. Sľúbila som, tak by som to mala dodržať, navyše, istou časťou v sebe ti to, ako si povedal, máš pravdu, chcem povedať, ale cítim sa ohromne zmätená, zároveň chcem mať pokoj, od všetkého, čo sa deje, zavrieť sa niekde do tmavej izby, pozerať filmy, čítať klasikov, počúvať rozličnú hudbu, všetky štýly, naozaj všetky, a jesť a piť, s nikým sa nestretávať, nenávidím ľudí, všetkých, a všetku zlobu, a hádky, podrazy, a závisť, a nenávisť, preto si uvedomujem aj tú svoju, a za to sa nenávidím, a chcem milovať, ale zároveň nechcem, nechcem sa sklamať, nenávidím klamstvo, falošných ľudí, je to zložité a ja mám v hlave úplný chaos. Odmietam všetko, úplne všetko, aj teba, ale zároveň je vo mne tá druhá časť, tá nová, ktorá chce nájsť krásu, ale ja to nenachádzam, za každou krásou vidím bolesť a... a cítim sa už ako blázon, lebo sama neviem čo chcem...
Tu zmĺkla.
-Ty chceš rozprávať, ja to viem, začal som a ona sa mi zapozerala do očí. Čudné, že ľudia si pri rozhovore pozerajú práve do očí. Nie napríklad na nosy, vlasy, alebo na ústa. Aj keď, mnohí pozerajú radšej do výstrihov alebo na zadky, mňa však vtedy fascinovala sila jej pohľadu, jej vnímanie a vplývanie na moje myšlienky, na moje sústredenie, tá ich nesmierna hĺbka.
-Kľudne rozprávaj, pokračoval som, ja tomu rozumiem, veď pozri, ak sa pozrieš napríklad na najväčšie a najcennejšie literárne diela, takmer všetky, ak nie úplne každé, je kritikou na tú ohavnú časť, na odvrátenú tvár človeka, na jeho hriechy, a mám z toho pocit, že najcennejšie a preto ľudské, ale s významom humánnym sú tie, ktoré obsahujú túto zlobu, vystavujú ju, ale postavia sa proti nej, či už činmi, alebo iba myšlienkovo, a dospejem k názoru, že... K čomu som chcel dospieť? Teraz by som rád chcel vedieť, čo som tým chcel povedať..., zamyslel som sa. Ten jej pohľad.
-To, že tie zlé veci tu budú navždy. Neviem. Cítim sa hlúpa. Máš jedno... Ale, chcem sa ti ospravedlniť, za to aká som bola. Potrebujem zmenu. Budem ku tebe odteraz úprimná. Chceš to počuť celé od začiatku? Ako sa to všetko stalo?
-Áno, veď celý čas na to čakám.
-Iba na to?
-Aj na to.
-A načo ešte čakáš?
-Na to, čo sa stane.
-Aha. A čo by sa malo stať?
-Neviem. To, čo sa stane.
-Aha.
Pozerali sme sa jeden druhému do očí. Okolie sa mi strácalo a splývalo a pohltilo sa do jej pohľadu. Zelenomodrosivé. A sám neviem, aké iné farby by som v nich ešte dokázal nájsť. Bože.
-Dobre, poviem ti to, ale ty mi musíš niečo sľúbiť, ozvala sa.
-Čo také?
-Poviem ti to, ak ty už nebudeš hovoriť stále pozri, stále to používaš, trochu mi to lezie na nervy. Dobre?
-Pozri? Nehovorím to až tak často, bránil som sa.
-Našťastie až tak často nie. Ale aj tak to stále počuť. Platí?
-Súhlasím.
-Dobre. Bude ti vadiť ak si zapálim?
-Nie, nebude, v pohode.
Jasne že bude. Chcem predsa zomrieť aktívne, nie ako rastlinka.
-Ak to nebude vadiť tebe...
Prečo by jej to malo vadiť?
-Prečo by mi to malo vadiť?
Prvotný šok sa pridal ku druhému.
Najprv mi nevedome, ale zato okamžite a účinne ukradne kúsok mojich ilúzií, teraz už viem že naivných, a teraz mi ešte aj kradne moje myšlienky.

-Začalo sa to ako rozprávka, ale prerozprávaná naopak. To prirovnanie ma napadlo raz vo vani, o druhej v noci, s fľašou vína na okraji vane... Ako taká rozprávka, vieš, najprv sú všetci šťastní, princ a princezná sa ľúbia, nesmiernou láskou na život a na smrť, a tak ďalej, blá-blá-blá, kecy-kecy-kecy, potom nejaký hrdinský súboj so zlom, so sedemhlavým drakom, alebo nejakou príšerou, vlkom, a na konci príbehu sa princezná stane popoluškou, alebo niečo také. Keď som bola malá, mala som veľmi rada rozprávky, aj keď som bola čoraz viac zvedavejšia, čo také sa deje vždy pred začiatkom rozprávky a po konci rozprávania, keď sú už všetci naveky šťastní, až kým nepomrú. Či je to vôbec dôležité, či sa naozaj to podstatné odohráva len počas toho rozprávania. Aj keď, nikto by určite nechcel počúvať niečo obyčajné. Keď som ležala vo vani, sladká chuť a pena a voda mi rozviazali myšlienky a ja som premýšľala, že tiež neviem, čo bolo pred tým ako som sa narodila, a čo bude potom, čiže žijem v rozprávke, v príbehu, a je už iba na tom, kto ten príbeh píše, koľko, a či vôbec, prezradí niečo z budúcnosti, alebo z minulosti...
-Pekné prirovnanie, uznanlivo som podotkol, pozorujúc ju ako vydychuje lenivý zamyslený dym, stáčajúce sa mlieko v tmavej káve, ktorú predstavovala tma, ktorej bolo vôkol nás každú chvíľu čoraz viac. Musel som zmeniť názor. Navzdory všetkým známym, aj neznámym škodlivým vplyvom, tejto pre mňa bezvýznamnej, skôr povrchnej ako uvedomelej činnosti, musel som si priznať, pristalo jej to. Na nič sa nehrala, na žiadnu mladú adolesku, ktorá chce vyzerať dospelo. Fajčila uvedomelo. Zraniteľne. Ako keby jej to bolo jedno.
-Blbosť. Moje prirovnania stoja za nič. Rozmýšľanie mi asi nikdy nešlo normálne. To je jedno.
-Pozri... prepáč, ja viem. Máš logické rozmýšľanie, a máš aj svoj zmysel pre humor, ako som si zatiaľ stihol všimnúť. Ale si zmätená, a sama nevieš kde stojíš,. Navyše si nesmierne krásna. Nesmierne. Myslím, že máš potenciál.
-Preboha, ty nevidíš, aká som blbá? Sedím tu ako taká krava, oplakávam spomienky na minulosť, ktorá tu už nie je. Je preč. Som voľná, voľná od minulosti, jediné čo ma pri nej drží, sú tie spomienky. Fajčím, aj keď viem že mi to škodí. Ani sa neviem vyjadrovať. Možno som pekná, ale to je všetko.
Energicky zahodila cigaretu bohviekam a zvraštila obočie.
-Myslím, že sa podceňuješ. Máš toho toľko na srdci...Pozri sa na seba, takmer sa celá trasieš z toho všetkého, čo v sebe dusíš...
Keď sa na seba pozrela, obaja sme si všimli, že sa naozaj trasie. Najprv som bol prekvapený, a zhrozený, či som to nespôsobil ja, svojimi slovami. Okamžite som si vyzliekol bundu a podal jej ju.
-Zišla by sa tu skôr deka., poznačil som.
-Alebo obývačka.
-A ty mi chceš povedať, že nie si vtipná. Mňa neoklameš, dievča.
-Kde som to prestala.. Aha, veď ešte som takmer ani nezačala... Už pred tým všetkým som mala taký slabý pocit, že sa niečo stane. Bolo to.. Cítila som sa tak, že všetko bolo až príliš krásne a dokonalé, a všetko pasovalo, a vychádzalo, že to až nebolo možné, aby to takto trvalo aj ďalej. Niečo muselo určite prísť, a to som si uvedomovala tak pomedzi všetko, tak podvedome, sama som tomu ani veľmi neverila.

 Skutočný príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu