Odkedy som sa naposledy sklamala v ľuďoch, ktorí sa tvárili ako moji kamaráti a pritom ma ohovárali na každom rohu, uvedomila som si, že radšej nechcem žiadne priateľstvo, lebo sa obávam ďalšieho sklamania... Sklamania, ktoré ma bolí veľmi dlho a ktoré dokáže prevrátiť celý môj život naruby...
No dnes viem, že je to inak, že existujú AJ ľudia, ktorí ma poznajú a berú ma takú, aká som. Dokážu žiť aj s mojimi rozmarmi a zlozvykmi, s mojou náladovosťou a zvykli si na to, že som chvíľu bláznivá a výmyselná a chvíľu nevyspytateľná . Vedia ma povzbudiť, posmeliť, vyčariť mi úsmev na tvári. Vždy vymyslia niečo, čo mi zdvihne náladu, čo mi spraví deň krajším. Stačí mi len ich pohľad a viem, že prežívajú všetko so mnou, že nič nepredstierajú... Tešia sa so mnou, veria mi, keď si neverím, pomáhajú mi, keď ich potrebujem a viem, že vždy sa môžem na nich spoľahnúť.
Často si spomínam na naše začiatky, na naše spoznávanie sa, keď sme pomaličky odkrývali pred sebou naše duše, odhaľovali sme naše tajomstvá a zdieľali sme spolu naše túžby. Vtedy som si uvedomila, že som našla ľudí, ktorí obohacujú môj život každučkou minútou. Zistila som, že všetko to sklamanie, ktorým som si prešla a viem, že si ním ešte prejdem, mi dodávalo silu, aby som hľadala vo svete aj hocijaké maličkosti, ktoré dokážu potešiť, či je to len úsmev alebo priateľské objatie...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár