Vždy kráčam sama

Želala by som si, aby toto všetko bol len sen. Aby som sa ráno prebudila a zistila, že všetko je OK. Ale viem, že nebude. Viem, že moje sklamanie je príliš veľké a hlavne skutočné. Uvedomujem si, že sa moje "kamarátky" nezmenia zo dňa na deň. Prečo mám také šťastie na falošných kamarátov? Prečo nemôžem mať najlepšiu kamarátku, s ktorou sa môžem o všetkom porozprávať, ktorá mi poradí a pomôže? Prečo sa mi každý otočí chrbtom vždy, keď ho potrebujem?

Veď priateľ by tu mal byť pre nás, keď ho potrebujeme. U mňa to funguje len z polovice. Ja som tu vždy pre všetkých, no pre mňa si čas už nik nenájde. Každému pomôžem, poradím a obetujem sa, no tým to pre toho druhého končí... Teda až do chvíle, kým opäť niečo nepotrebuje. Medzitým sa na mňa nik nepozrie, neusmeje, nepozdraví. Ako by som ani nebola...

Čo už. Aj takí sú ľudia. Využijú a odkopnú. Preto kráčam vždy a všade sama, prestávky trávim väčšinou pri knižkách a cestou zo školy idem tiež, ako inak, sama. Jediným spoločníkom v tej chvíli mi je hudba. Po všetkých preplakaných nociach a mrzutých dňoch som si nakoniec povedala, že posledný ročník nejak zvládnem a potom pôjdem kade ľahšie.

Našťastie som sa poučila. Naučila som sa povedať nie a začala som brať veci s nadhľadom. Pretože len tak ukážem "kamarátkam", že nie sú jediné na svete, že niekde existujú aj ľudia, ktorí si zaslúžia pozornosť, len ich treba nájsť. A na záver, musím veriť sama sebe, pretože viem, čo môžem očakávať jedine od seba.

 Blog

5 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu