Pozerám sa do diaľky ako sa mi v mysli vynára postava.
Snažím sa ju odohnať zúrivo metajúc hlavou.
Ale tá postava ostáva...
BUM! Reflektor sveta namierený do kúta,
prepaľuje tú postavu patriacu spoločnosti.
Spoločnosti ktorá ťahá za nitky osudu jedinca
samostatne znášajúceho pády svojej osobnosti.
Myšlienky utekajú po zlatej žile vedenej do stoky
plnej veľkých plánov a snov.
Prečo sú tam?
Čo je so mnou?
Nič.. Len som dospela..
Otrasená myseľ, dospelá-nedospelá
a svet ju berie
obliepa svoje slizké chápadlá irónie, nespravodlivosti- existencie.
A čo mi ostáva?
Hypnotizujem dvere a dúfam, že nimi vojde to dieťa.
Už sa otvárajú.. vstupuje silueta..a BUCH!
Svet pribuchol dvere detstva, zamkol a schoval si kľúč do vrecka.
Vypliešťam vystrašene oči na svet ale on sa tvári ako najlepší priateľ. Či?
V skutočnosti si uvedomujem, že skôr či neskôr som bola predurčená, ako všetci, postaviť sa mu... raz...
TERAZ!
Vstaviam sa na roztrasené nohy...
bojovať nevládzem... proti svetu...nonsens.
Zvieram v ruke svojho medvedíka a plačem.
Otvoria sa dvere a som hodená pred súd.
Obvinená z nelegálneho pridŕžania sa nevinnosti, radosti, bezstarostnosti.... detstva.
Nič nehovorím, ale oni to vedia.
Boja sa ma, aj keď každý má na sebe tú masku- dospelosť.
Svoje detstvo poslali zo zákonu do kúta a tam musí ostať, kým sa naň nezabudne.
Prečo? Nerozumiem..
Mnohí nie.
Ale prispôsobili sa... Dospeli..
Aj ja..ale nie podľa manuálu...
Začínam nepatrne vyťahovať ich detstvá z kútov... prijímam ich ako svoje..veď už sa na nich aj tak zabudlo...
Spomienky.. vzácne chvíle... som šťastná...som znovu dieťaťom...
20 rokov..ale dieťaťom... nič zlé... postupne aj tak všetci dôjdeme odkiaľ sme prišli...
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
1
tequila
26. 4.apríla 2021 16:43
netreba vnimat dospelost ako cosi nutne zle
Napíš svoj komentár