biele chumáčiky.
Pomaličky zakrývajú
trávu, stromy, pníky.
Ja sa ich snažím spočítať
no sústrediť sa neviem.
Nemôžete mi to vyčítať..
sneh do ruky beriem...
Začínam ho pomaly stláčať
podľa svojich predstáv...
no rýchlo začína sa rozmáčať.
Skôr ako sa do formy dostal.
Teraz sa len pozerám smutne
na svoje ruky, snehom zmáčané,
a razom začnú mi spomienky
trápiť moje srdce zmietané.
Sledujem pomaly kvapku
na konci môjho prsta.
Asi takto vyzerajú
slzy môjho srdca?
Studené a pritom tak pália...
Cítim... cítim ako malé vločky padajú mi na tvár
a tak sa miešajú s mojimi slzami,
ktorých je síce iba pár
ale sú úprimné.
Alebo nie?
A prečo vlastne plačem?
Ľutujem samú seba,
alebo som naozaj smutná, bez miesta
a preto sa tak vlečiem
ulicami prázdneho zimného mesta?
Nastavím ruku k nebu
a pozerám ako na ňu padajú
zmrznuté slzy niekoho
a cítim tú nehu,čo do mňa vlievajú.
Tie slzy z neba..
Znova som nabrala trochu snehu
na moju teplú dlaň
a pozerám so šťastným úsmevom
a slzami v očiach naň.
Znova sa topí,
miznú tie snehové obláčiky
a stále k zemi padajú
biele chumáčiky...
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár