Pred troma týždňami som sa dozvedela, že chlapec, ktorý býva blízko nás, v Česku prišiel o život pri pracovnom úraze. Bola som v šoku. Bol to predsa môj rovesník!! Mladý chalan plný elánu a životnej energie. O týždeň prišiel ďalší zásah. Spolužiak zo strednej, s ktorým som chodila do jednej triedy osem rokov, zomrel na infarkt. Len tak. Bol to taký triedny šašo, učitelia ho zbožňovali a smiali sa na jeho vtipoch. A teraz je preč a už sa nevráti... Myslela som, že tých tragédií bolo dosť, lenže nešťastia očividne chodia v trojici. Minulý týždeň sa pri havárii zabili dvaja študenti z našej fakulty, s jedným z nich som mala chodiť na tie hodiny anglickej literatúry... Vraj veľmi milý a slušný chlapec...
Ten môj počiatočný šok sa po nejakom čase zmenil na nechápavosť, teraz mi to však došlo. Mala by som to všetko, napriek bolesti, považovať za akési memento, že mladosť nie je zázračnou vakcínou proti smrti a kedykoľvek sa to môže stať aj mne, akokoľvek morbídne to znie, kedykoľvek sa mi môže stať to isté.
Nikdy predsa nevieme, koľko piesku ešte ostáva v presýpacích hodinách nášho života...
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár