Samozrejme kto iný ako Dada, ktorá sa určite chcela smiať nad mojou príhodou. Mobil som si vypla a celý deň som sa len pofľakovala po byte. Mama s ocom boli doma. Brat-Roman tiež. Nič iné mi nezostávalo, tak som zobrala môjho psa-Miňa a čo najskôr vypadla von. Nechcela som už myslieť na včerajšok. Ako to vlastne bude? Stretneme sa na chodbe a mám ho pozdraviť alebo čakať až keď sa mi on prvý prihovorí? Alebo ho totálne ignorovať? Hlava mi dunela a oťažela vďaka mojim otázkam, na ktoré som ani ja sama nepoznala odpovede. Je čas nemyslieť na nič a naozaj.
Druhý deň nezačal o nič lepšie. Nepočula som budík a trochu zaspala. V maximálnej rýchlosti som na seba hodila prvé, čo som chytila a utekala do školy. Môj vpád do poloprázdnej triedy som nečakala. Pozrela som na hodinky. Neverila som vlastným očiam. Cestu, ktorá zvyčajne trvala 20 minút som prekonala za neskutočných 8 minút. Zasadla som do lavice. Ani jedna z mojej NAJ 6 ešte nebola v škole. Dada však áno. Chichotala sa a nič iné nehovorila. Konečne do triedy prišli Nika, Zuzka a Beáta. Zuzka bola pevnejšia a mala tmavé dlhé vlasy. Na očiach sa jej leskli okuliare, ktoré nosila dennodenne. Sedela som s Nikou a tá keď ma zbadala iba sa pousmiala. "No čo ty? Ako sa máš?" "Celkom dobre." Odpovedala som jej. Pozrela som na Beátu, ktorá sedávala pri Dade. Beáta bola iná než Dada. Žiadne skúsenosti s chlapcami, tichá, blondína, ale aj tak bola moja najlepšia kamarátka. Hovorili sme si všetko. Preto som ju zavolala na chodbu a o všetkom jej porozprávala. "No to ma podrž! Nina! Čo ti to napadlo?" Vypleštila na mňa oči a neveriaco krútila hlavou. "Prestaň ešte aj ty. Mylsela som, že aspoň ty mi budeš oporou." Prebodla som ju pohľadom. "Neboj. Veď ja nič zlé nehovorím. Iba konštatujem." Uškrnula sa. Zazvonilo tak sme rýchlo utekali do triedy. Tesne pred učiteľkou do triedy vleteli Denisa a Dagmar. Denisa bola blondína, nízka, štíhla s modrými očami. Dagmar bola však vysoká až moc. Mala tmavé dlhé vlasy, ktoré nosila vždy rozpustené. Boli z dediny, a preto väčšinou meškávali. Zasadli do lavice a vtom dobehla naša srnka. Bola to naša triedna učiteľka. A deň s mojimi najlepšími mohol začať. Deň s nimi bol ako každý iný. Dobrá nálada, s ktorou ma obklopovali ma nakazila. Keď bol konečne koniec dlhého dňa, každá sme sa rozpŕchli iným smerom. Ako vždy príchod domov bol nudný. Zas a znovu sama doma. Zapla som si "Facebook", že aspoň popíšem s babami. Na vrchu obrazovky mi však blikala správa. Po jej otvorení som skamenela. V tom momente by sa mi krvi nedorezali. Bola od neznámeho. -AHOJ. PÍŠEM TI LEN PRETO, ABY SOM VEDEL AKO SA MÁŠ.- Otvorila som si ten profil, no bol predo mnou uzamknutý. Zvedavosť mi však nedala, a preto som rýchlo odpísala. -MÁM SA DOBRE. MIMOCHODOM KTO SI?-
Čakala som a čakala až mi naraz prišla odpoveď. Neznámy bol online. -TO TI NEPOVIEM. ALE RÁD BY SOM ŤA VIDEL.-
Hral sa na záhadného? Tomu neverím! -ROBÍŠ SI ZO MŇA SRANDU?-
Nepáčil sa mi pocit bezmocnosti, ktorý ma práve zomkol. -NEROBÍM, ZLATO-
Tak toto je vrchol. Nikto si zo mňa nebude robiť srandu! Zas a znovu ma ovládla moja výbušná povaha. -BLESKOVO MI NAPÍŠ KTO SI!!- Ťukala som do klávesnice.
-MOJA ODPOVEĎ JE NIE.- Nestihla som sa ani zhlboka nadýchnuť, ako to väčšinou robím, aby ma prešli nervy. Tie však nado mnou zvíťazili. -TAK MI DAJ POKOJ! A NEPÍŠ MI!- Zúrivo som zaklapla notebook a zavolala Beáte nech ide von.
Od rána bol deň "blbec". Vonku bola búrka. Za iných okolností by to bolo fajn, ale keď mám ísť v tomto počasí do školy, nie je to bohviečo. Pomalým neistým krokom som prekročila prah školy. Dokonca aj v triede bola na nič atmosféra. Každá hlava ležala na lavici. Beáta sedela so zošitom v ruke. Nika sa rozprávala so Zuzkou a Denisa s Dagmar spali na lavici. Zasadla som do tej svojej a unudene som si kreslila na papier. "Vieš koho som dnes videla?" Prisadla si Nika. "Nechcem to vedieť." Nevedela som prečo, ale cítila som koho dnes už stihla vidieť. "Sám veľký pán futbalista sa premáva po škole." Vyčarila na tvári ironický úsmev. "A ideme na wécko." Ťahala ma za ruku preč z triedy. Nechcela som ísť na chodbu, ale pravda bola, že aj ja som potrebovala ísť. Cestou z wécka som na chodbe uvidela Maroša v plnej kráse. Skamenela som. Išiel oproti mne, pozrel sa na mňa a viac nič. Vôbec ma nepozdravil. "To čo bolo? Chumaj!" Rozčuľovala sa Nika. "Kašlať naňho! Je to blbec." Hodila som rukou a zahodila som myšlienku naňho. Bol trápny. Neznášala som ho. Tak a už som mala po nálade, ktorá sa ešte ani nedostavila.
Zvedavosť ma nalomila a hneď ako som prišla domov, zavítala som na Facebook. Opäť neznámy. -NEBUĎ NAHNEVANÁ. NEMôŽEŠ TO NECHAŤ TAK A LEN SI PÍSAŤ? NEPOVIEM TI KTO SOM.- Hra na neznámeho, ktorý ma otravuje, zjavne niekoho baví.
-TAK TY SI BUDEŠ ROBIŤ ZO MŇA SRANDU A JA SI MÁM S TEBOU PÍSAŤ? SI NA OMYLE!- Nervy dorazili veľmi rýchlo.
-BUDEM MUSIEť ÍSŤ NA TRÉNING ALE OPäŤ TI NAPÍŠEM.- Je to tu! preriekol sa! Takže chodí na nejaký tréning už to je jasné.
-AKý TRÉNING?- Vyzvedala som.
-NEMALO TAM BYŤ TRÉNING. ASI SOM SA POMÝLIL.- Neverím mu.
-ODKIAĽ MA POZNÁŠ?- Moje otázky nemali dna. No na túto už neodpísal. Som zúfala. Neviem kto to je a zožiera ma to. Toto je ten dôvod, kedy zavolám mojej poradkyni- Naty. Je to moja sesternica. Je ten typ, ktorý sa až moc páči chlapcom. Ona je však rezervovaná a dá sa povedať, že je až moc prieberčivá. Vieme o sebe absolútne všetko. Preto aj nové odhalenie Neznámeho ju vyviedlo z miery. "Počkaj. Akože myslíš, že to je niekto, kto si s teba striela?" Zasypala ma jej rýchlym rozprávaním. "Ja neviem ale už mi z toho šibe." Môj hlas musel určite vyznieť zúfalo.
"Niečo mi napadlo. Čo keď to je Maroš?" Vedela som, že má šialené nápady ale toto? Ona Maroša poznala. Ešte z jeho sukničkárskej éry ju chcel, ale ako inak ona naňho kašlala.
"Tebe šibe? Si normálna? Nerozumieš, že ma ani nepozdravil? Prečo by mi písal?" Nerozumela som jej myšlienkovým pochodom.
"Dobre, priznávam, nie je to asi možné. Iba mi to na rýchlo napadlo." Obraňovala sa.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár