Začula štrkot kľúčov v zámke, o tomto čase chodila domov jej matka. Uvažovala či sa jej s tým zverí, nie nemože neverila by jej. Tak len s povzdychom prešla k oknu a pozrela do záhrady. Otvorili sa dvere, stála v nich matka. ,,Ahoj mami´´-otočila sa k nej a pokúsila sa o úsmev. ,,Si v poriadku Kristin?“-opýtala sa namiesto pozdravu jej matka. ,,Áno“-zaklamala s vedomím, že by nemalo žiadny význam hovoriť jej čo ju trápi. ,,Dobre, idem si ľahnúť som unavená z práce“-dokončila jej matka a pobozkala ju na čelo. Znovu sa v izbe ocitla sama, aspoň si to myslela. Otočila sa späť k oknu, cestu osvetlili svetlá prichádzajúceho auta jej otca, nemala náladu na ďaľší rozhovor s rodičom, preto si ľahla a robila, že spí. Počula vŕzgajúce schody a následne kroky k jej izbe. Otec pootvoril dvere a nazrel dnu, keď videl zdanlivo spiacu dcéru zhasol svetlo a vzápätí zavrel dvere. Ešte chvíľu počúvala tlmený rozhovor otca s matkou, no potom ju premohla únava spôsobená prebdenou minulou nocou a zaspala...
Zo spánku ju vytrhol podivný zvuk, ktorý nevedela k ničomu prirovnať. Nehybne ležala a zrakom prechádzala po celej izbe. Zbadala niečo, čo jej zastavilo dych, vzápätí jej začalo biť srdce, až si namýšľala že ho počuje. V objatí bledej aury videla dievča, ktoré sa jej už niekoľkokrát zjavilo. Nehybne stálo a smutnými očami na ňu uprene pozeralo. Kristin udusila v sebe zdesený výkrik a vystrelilo ju do sedu nemohúc spustiť oči z dievčatka. ,,Ty sa ma bojíš?“-ozval sa tichý zvonivý hlások dievčatka s anjelskou tvárou. Nezmohla sa na slovo jej strach sa miešal s pocitom prekvapenia, po chvíli však vyjachtala. ,,Kto....kto si.....a....a ako si sa sem dostala?-opýtala sa namiesto odpovede nervózne mačkajúc perinu v dlaniach. ,,Volám sa Ell, bývala som tu, tu v tejto izbe, predtým ako som...,“- vysvetľovalo dievčatko. Hlavou jej prechádzalo tisíce myšlienok a pomaly začala chápať. ,,Tak ty si teda...“-nedokázala dokončiť vetu a povedať, že je mŕtva. ,,Áno“-povedalo dievčatko zo sklonenou hlavou. Nastala chvíľa ticha, ozýval sa len pravidelný tikot nástenných hodín, prerušilo ho až dievčatko, zdvihlo hlávku a pozrelo na ňu. ,,Prečo sa ma bojíš?“-touto otázkou ju veľmi zaskočilo lebo nepoznala odpoveď. ,,Nebojím sa ťa“-týmito slovami i keď málo pravdivými Kristin vyčarovala na tvári dievčatka úsmev. ,,Ostatný ma nevidia, len ty, nechcela som ťa vystrašiť, prepáč“-ozvali sa jej posledné slová predtým ako prešla cez stenu a s detským úprimným úsmevom zmizla...
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
1
sweet_girl
13. 7.júla 2007 10:39
pekny pribeh
3
Parada a pokracovanie chcemeeeeeee (nam nemzoes spravit taku vec, ze tu by to skoncilo....)
Napíš svoj komentár