Ráno ju prebudili slnečne lúče prechádzajúce oknom. Jej prvé myšlienky čerstvo utkvené v pamäti ju zmiatli. Bol to len sen? Výtvor mojej bujnej fantázie? Jej premýšľanie prerušil zvuk vychádzajúci zo záhrady, počula hojdačku. Vyzrela von oknom a videla ju tam. Predsa to nebol sen. Vlásky dievčatka povievali okolo jej tváre, a akoby tušilo, že ju niekto pozoruje pozrela sa do okna a žiarivo usmiala. Kristin mala ešte priveľa otázok aby len stála pri okne a pozerala na ňu, rýchlo na seba navliekla prvé čo jej prišlo pod ruku a zbehla dolu, dúfajúc, že znovu nezmizne. Nezmizla, stále sedela na hojdačke a spievala si detskú pesničku. Kristin prišla k nej a ako keby po ceste z jej izby všetky otázky stratila, len nemo na ňu pozerala. Dievčatko sa usmialo, detským úprimným úsmevom. Rozprávali sa dlhé hodiny, hovorilo zväčša dievčatko, o tom ako sa hrávalo tu v záhrade, ako plietla vence z poľných kvetov. Potom jej ale však tvárička zosmutnela a pozrela na dom oproti. ,,Mala som kama....“-nestihla dokončiť, lebo v tej chvíli sa otvorili dvere a stála tam jej matka. ,,Poď sa najesť Kristin, rýchlo lebo ti to vychladne“ -čakala v otvorených dverách a pozerala na ňu a Ell vôbec neregistrovala. Kristin teda pošepky povedala Ell ,,Čo najskôr sa vrátim“-rýchlo vbehla do kuchyne a doslova hádzala do seba raňajky, pričom sa každú chvíľu pozerala do okna. Bola tam, no v jednom okamihu, keď na ňu nepozerala zmizla. Ako naschvál rodičia na Kristin útočili nezmyselnými otázkami a nevedomky jej bránili ísť na záhradu, keď sa koneče od nich uvoľnila, vybehla von, a poobzerala sa. Dievčatko zmizlo, nikde ho nebolo. Musím na ňu počkať. Povedala si sama pre seba v duchu a sadla si pod strom. Čas jej pomaly ubiehal, zapozerala sa do koruny stromu, pod ktorým sedela. ,,Čakáš na mňa?“-znenazdajky povedalo dievčatko stojac rovno pre ňou. Trochu sa preľakla a potom milým a prívetivým hlasom odpovedala. ,,Áno.“ Dievčatko sa usmialo, zastrčilo si prameň neposlušných kučierkov za ucho a sadlo oproti nej. ,,Všetci čo zomrú sa stanú duchmi?“-vychrlí otázky Kristin, no keby vedela ako dievčatko zosmutnie najradšej by ju vzala späť a zašila si ústa. Dievčatko chvíľu mlčalo, sklonilo hlávku až jej kučierky popadali do tváre. ,,Nie, keď človek zomrie, prejde za Bránu pokoja, ale ja som nemohla, nesplnila som sľub“-vysvetlilo a pozrelo sa na dom oproti. Kristin ju chcela pohladiť no jej ruka prešla cez to útle bledé telíčko, rýchlo stiahla ruku k sebe a vtedy už nemala žiadne pochyby.
Dievčatko sa postavilo a naznačilo jej aby šla s ňou. Kristin ju následovala, až sa ocitli na mieste kde zatiaľ ešte nikdy nebola, na starej povale. Boli tam veci po starých majiteľoch, kartónové krabice, truhlice, nábytok a množstvo rozličných vecí zapadnutých prachom. Dievčatko úkazalo prstom do jednej s krabíc. Kristin prešla k nej a nazrela dnu, bolo tam množstvo fotografií v drevených rámoch a starý fotoalbum. Vybrala ho, rukou z neho utrela prach a začala si ho prezerať. Na fotografiách bolo dievčatko odfotené od útleho detstva. ,,Toto bol môj ocino a toto mamina“-ukazovalo prštekom na fotografie. Na poslednej fotografií boli ona s ešte s jedným dievčaťom. ,,Toto bola moja kamarátka“-povedalo dievčatko nespúštajúc oči z fotografie. ,,Jej som nesplnila sľub“-natiahla rúčku k fotografií no jej prsty prešli skrz album. ,,Aký sľub?“ –opýtala sa Kristin popritom ako zavierala album. ,,Sľúbila som mojej kamarátke, že jej dám na narodeniny bábiku“-prešlo k starej truhlici a ukázalo na ňu. ,,No nestihla som jej ju dať-stíšila hlások a naznačila aby otvorila truhlicu. Krisitin podišla k nej a otvorila ju, bola plná hračiek a na vrchu ležala porcelánova bábika. Pomaly ju vztiahla, bola nádherná. Potom sa jej vnukol nápad. ,,Kto bola tá tvoja priateľka?“
Dievčatko bez váhania odvetilo-,,Býva v dome oproti.“ Kristin horúčkovito premýšľala a nakoniec povedala-,,Čo keby som ti pomohla splniť sľub?“ Ell nadšene roztvorila modré očká a čakala čo povie Kristin. ,,Zanesiem jej bábiku a potom bude tvoj sľub splnený, je to jednoduché“ Dievčatko prikívlo. Kristin vzala bábiku, zišla po schodoch a behom došla pred dom Ellynej dávnej priateľky. Bábiku položila k dverám a vrátila sa späť k Ell. Sedeli spolu na záhrade a zhovárali sa, smiali. Kristin sa jej zverila zo svojimi tajomstvami a konečne sa necítila sama...
Otvorili sa dvere domu a z nich vyšla stará žena, zbadala bábiku a vzala ju do vráskavých rúk. Nikto jej nemusel nič vysvetľovať. Vošla dnu a položila ju na skrinku vedľa fotografie v ráme, takej istej ako bola na poslednej strane albumu z povale. Na tvári sa jej zjavili úsmev a slzy zároveň...
V tej istej chvíli sa Ell otvorila Brána pokoja. Cítila to a cítila to aj Kristin. Museli sa rozlúčiť a dať naposledy zbohom. Ell sa rozplynula...
Možno sa vám to zdá smiešne, že obyčajná bábika bránila Ell odísť na večný pokoj.
Nemohla odísť, lebo ju ťažil sľub, ktorý teraz splnila, jej detská nevinná dušička bola konečne spokojná. Prešla bránou večného pokoja, kde ju už čakali rodičia. Konečne nemusela blúdiť svetom, kde už dávno nemala čo robiť. A stačilo k tomu len tak málo.
Kristin prišla na cintorín, našla Ellyn pomník, položila naň kvet z ich záhrady. Bola šťastná, že Ell konečne našla pokoj, no chýbala jej. Na náhrobnom kameni bol dlhe roky vyrytý nápis tu odpočíva v pokoji Ellyzabeth, no až teraz sa stal pravdivím...
Blog
Komentuj
8 komentov k blogu
1
tarantula854
13. 7.júla 2007 13:39
pekny clanocek
3
zase si nas prekvapila ... ale by si mohla nieco vymysliet .. aby sa vratila ..
Napíš svoj komentár