Stratená...

Sedela schúlená v kúte svojej izby, s tvárou skrytou v dlaniach. Mala strach z hlasov, ktoré iní nepočuli. Vysmievali sa z nej a trápili ju. Nebolo úniku, akokoľvek pred nimi utekala. Bála sa im vzoprieť, bolo to silnejšie ako ona. V tme sa ozývali len tiché vzlyky, a nebolo nikoho, kto by ju utešil a pomohol jej. Cítila sa tak sama, a stratená. Jej myseľ blúdila tmavými chodbami odkiaľ nebola cesta von. Netúžila po ničom inom len nech tie hlasy prestanú, nech jej dajú pokoj. Už to nemohla vydržať. Postavila sa pridržajúc sa chladných stien a poobzerala sa po svojej izbe, ktorá sa jej zdala tak cudzia. Prižmúrila oči a zapozerala sa na tmavé obrysy nábytku. Zrak jej zastal na nízkej skrinke, pomalým krokom prišla k nej. Váhavo otvorila spodný šuflík a chvíľu v ňom niečo hľadala. Našla to, vytiahla fľašku a prešla k svojej posteli. Pila dokým fľaša nebola prázdna. Pocítila ako jej telo slabne tie hrozné hlasy utíchali a posledné čo počula bol tupý náraz fľaše padnutej na drevenú podlahu...
Ničila si telo aby oslobodila myseľ. Ležala na posteli v neprirodzenej polohe a tvárou zaborenou do matraca. Jedna ruka jej visela dolu z postele. No ona teraz opustila túto neprítulnú izbu. Opustila to vychudnuté telo a ocitla sa v beztiažovom stave. Jej myseľ sa vznášala v hmle bola voľná nespútavali ju myšlienky ani svedomie. Nevnímala čas ani realitu. no netrvalo to dlho a zrazu začala klesať. S hmlou a beztiažovým stavom sa strácal aj ten pocit voľnosti. Jej vedomie sa znovu vracalo do toho zničeného tela, do tela, ktoré bolo odrazom jej zjazvenej duše...
Prebudila sa, znovu v tej tmavej izbe, pozrela sa na svietiaci displej digitálnych hodiniek, bolo o sedem minút tri hodiny ráno. Už tri dni nevyšla z tej izby, ktorú tak nenávidela, no bola jej útočiskom. Prešla k oknu, odostrela záves,ktorý oddeľoval jej utrpenie od vonkajšieho sveta. Pozrela dole, ulicu osvetľovala jediná pouličná lampa. Ulica bola pochmúrna ako jej život. Dlhé hodiny sa dívala dolu neprítomným pohľadom a s hlavou opretou o okenný rám, až kým sa znovu s vyprchajúcim alkoholom neozvali hlasy, ktorých sa tak bála. Popri stene sa zošúchla na zem, pritiahla si k sebe nohy a schúlila sa do klbka, ktoré ju však neochránilo pred samou sebou. Hlasy neutíchali, práve naopak, narážali do nej čoraz silnejšie, priviedlo ju to do šialenstva trhala si vlasy a nechty zarývala do svojej kože, telom prechádzali kŕče. Trhane sa postavila a chvejúcou rukou otvorila okno, zacítila čerstvý vánok, ktorý jej jemne pohladil tvár. Zhlboka sa nadýchla a bosými nohami postavila na okenný rám. Privrela oči, a poddala sa hlasom sposobenými drogami, ktoré ju pripravili o všetko. Skočila dolu, ukončila svoje trápenie. Jej ranená duša sa oslobodila z tela, hlasy konečne utíchli. Utíchli navždy...

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu