Ležal na zemi v bezvedomí, nebolo nikoho kto by mu pomohol, ľudia ho obkračovali a tvárili sa, že neexistuje. Až na chlapca, nízkeho s plavými kučeravými vlasmi a šibalským pohľadom. Mohol mať tak 14 rokov. Pribehol k nemu a nadvihol mu hlavu, Adam sa začal preberať a matne vidieť jedinú osobu, ktorá nebola ľahostajná voči druhým a pokúsila sa mu pomocť. Hlavou mu prebehli udalosti udiané, pred tým ako upadol do bezvedomia a pri spomienke na Leyru sa snažil rýchlo postaviť, ale spadol, bol až príliš slabý. Chlapec mu pomohol vstať a spolu prešli k neďalekej lavičke. Adam bol bezmocný, len pomyslenie na Leyru ho zožieralo. Musel ju nájsť, vidieť, mať pri sebe...
Chlapec mlčal, nezasypával ho zbytočnými a unavujúcimi otázkami, len sedel a pozoroval Adama, ktorý sám začal rozprávať svoj príbeh. Pri dlhých Adamových odmlkách ho chlapec nenabádal aby pokračoval, len vyčkával kedy znovu začne rozprávať. Sedeli tam dlhé hodiny, Adam len rozpával a chlapec načúval. Keď dokončil cítil sa ľahšie, keď sa priznal za svoje trápenia, ako keby nebol už na tie problémy sám. Takto sa cítila Leyra, potom ako sa zdoverila Adamovi...

Chlapec pozrel do Adamových očí a po prvý krát s ním prehovoril. Kvet nedokáže žiť bez svetla, tak ju nájdi, obaja sa navzájom potrebujete, ona ťa čaká. –Po týchto slovách sa postavil a bez pozdravu zmizol, no dodal mu novú silu a nádej, nestuhol mu ani poďakovať za pomoc.
Postavil sa i keď mu každý pohyb sposoboval bolesť, porozhliadol sa a vidal sa bezducho do ulíc s jediným cieľom. Nájsť ju

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár